tag:blogger.com,1999:blog-87073052468684997722024-02-21T00:08:51.862+01:00Nielen o behu ...... ale prevažne o ňomJaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.comBlogger24125tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-63252903637153170662012-01-29T22:00:00.000+01:002012-01-29T22:37:26.313+01:00Výlet do Číny X. - Konečne doma<div style="text-align: justify;">
Keďže sme odlietali skoro ráno - 6:50, na letisko sme od Petra odchádzali okolo druhej. Peter zavolal taxík a ten nás po prázdnych uliciach za asi polhodiny doviezol na letisko. Na leisku, sme vzhľadom na veľkosť Bejingu očakávali množstvo ľudí. No bolo tam dosť málo ľudí. Do asi piatej hodiny sme pospávali v hale a keď otvorili check-in, išli sme do odletovej haly. Leteli sme do Kyjeva, takže s nami letelo dosť Rusov, Ukrajincov, Kazachov a iných obyvateľov postsovietských republík. </div>
<div style="text-align: justify;">
Leteli sme spoločnosťou Aerosvit. Let do Kijeva trval znovu viac ako 7 hodín, ale s posunom času sme boli v Kijeve už po deviatej. Tam sme ani nevychádzali von. V duty free shope sme kúpili posledné podarky a čakali na odlet do Budapešti. Konečne sme sa dočkali. Autobus nás odviezol k nášmu poslednému lietadlu. Na naše prekvapenie to bolo iba asi 50miestne lietadlo, kde sme si skoro nemali kam uložiť príručnú batožinu. Let do Budapešti prebehol v poriadku. Po hladkom pristáni sme počkali na batožinu a chystali sa odísť. Auto z MÚ nás už malo čakať. Nanešťastie sme si tie naše "podarky" z Kijeva neschovali a maďarskí colník ako keby čakal iba na nás. Že, čo máme v tých taškách a koľko atď. Hneď nás poučil, že koľko môžeme priviesť do EÚ na jedného a že pokuta je - no strašná. Nakoniec nás však s pokarhaním pustil ďalej bez pokuty. My sme nedostali pokutu a on ...</div>
<div style="text-align: justify;">
Šofér z MÚ nás už čakal. Pri ceste domov sme sa zastavili ešte v Dudinciach v dobrej reštaurácii na neskorý obed. Okolo deviatej večer sme v poriadku dorazili do Žiliny.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
To bol náš výlet do Číny. Nikdy ma ani nenapadlo, že by som tam mohol ísť, a nie, že by som tam bežal polmaratón. Bola to výborná skúsenosť poznať inú kultúru, inú mentalitu. Keďže nám vyšlo počasie, popozerali sme toho, za ten krátky čas, dosť. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Mňa osobne prekvapila Čína v niekoľkých oblastiach.</div>
<div style="text-align: justify;">
Myslel som si, že tam budú oveľa väčšie davy ľudí. Sem tam aj boli, aj nie tak často a tak veľa ako som si myslel.</div>
<div style="text-align: justify;">
Videli sme dve tváre Číny - jednu modernú, s novými stavbami, najdrahšími autami, bohatstvom a druhú, ťažko povedať ako to nazvať, nie nemodernú, ale staré budovy, chudobných ľudí, atď,</div>
<div style="text-align: justify;">
Život v Číne je pre týchto ľudí veľmi ťažký. Aj keď tam vládnu komunisti, socializmus si my v Európe predstavujeme inak. Tam zúri kapitalizmus, bez nejakej socialnej siete pre slabých, bez dôchodkov pre starých. Každý sa snaží prežiť ako sa dá. Napriek tomu väčšina ľudí vyzerá šťastne. Sú zvyknutí žiť v spoločenstve a tak tancujú, cvičia, spievajú.</div>
<div style="text-align: justify;">
Pri ceste tam sme nevedeli, kde budeme spať, ale po tejto skúsenosti viem, že minimálne v Pekingu-Bejingu, s tým nie je problém.</div>
<div style="text-align: justify;">
Jedlo je ďalšia kapitola. Bolo vynikajúce. Za tie dva týždne som ochutnal minimálne 50 rôznych druhov jedla. Našťastie mne ani chalanom nebolo po žiadnom z nich zle. Jedlo nám veľmi chutilo a dokonca ani paličky nám nerobili problém.</div>
<div style="text-align: justify;">
Doprava bola tiež úžasná. Videl som množstvo áut v uliciach, pomedzi ne bicykle a aj chodcov, niekedy aj zametačov ulíc. Napriek kvázi chaosu sprevádzanému neustálym trúbením, sme videli len asi dve menšie nehody. Čo sa týka vlakov, boli oveľa lepšie ako u nás - aj rýchlejšie, aj čistejšie. (aj keď sme pri ich spôsobe predaja lístkov mali šťastie, že sme lístok do Changchunu kúpili v ten istý deň, keď sme cestovali).</div>
<div style="text-align: justify;">
</div>
<div style="text-align: justify;">
</div>
<div style="text-align: justify;">
Mal som dvoch úžasných spoločníkov, aj keď najmä Petrova bezstarostnosť mi často spôsobovala nočné mory, ale prežil som to. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
To je koniec mojim zápiskom z Číny. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Pokračovanie už nebude !!!</div>
<div style="text-align: justify;">
</div>JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-60927584673800283982012-01-29T21:00:00.000+01:002012-01-31T22:10:12.684+01:00Výlet do Číny IX. - Posledný deňAni sme sa nenazdali a bol tu posledný deň nášho výletu do Číny. Do Bejingu sa z pobytu na Slovensku vrátil Peter Čaplický a ráno sme sa s vecami presťahovali k nemu. Našťastie to nebolo veľmi ďaleko. Keď sme mali postarané o veci, rozhodli sme sa, že ešte pochodíme po Bejingu, pohľadáme Underground City atď.<br />
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjBpWNucRF_SEf1FSBVBZ0BBySLpLAuZ8_8stAPFAFstDxqUQ6mFkoHf9VIkctZooXOki-5Lhr4LaT1RJqqp4ppQqB8PJQLGKmGx0LmY1WHO_fJEEClhpLDw8K9ZmlsUQ99uOgcKo0Ehs3Q/s1600/IMGA0609.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjBpWNucRF_SEf1FSBVBZ0BBySLpLAuZ8_8stAPFAFstDxqUQ6mFkoHf9VIkctZooXOki-5Lhr4LaT1RJqqp4ppQqB8PJQLGKmGx0LmY1WHO_fJEEClhpLDw8K9ZmlsUQ99uOgcKo0Ehs3Q/s320/IMGA0609.JPG" width="236" /></a>Podľa turistických sprievodcov sme si našli, kde by asi podzemné mesto malo byť. Malo sa jednať o veľký komplex budov v podzemí, ktorí vybudovali za čias Mao Ce Tunga v strachu pred 3. svetovou vojnou. Po opadnutí studenej vojny a nástupe Gorbačova však súdruhovia v Číne zistili, že peniaze sa dajú použiť užitočnejšie a prestali rozširovať podzemné mesto.<br />
Mysleli sme si, že Podzemné mesto bude označené smerovkami už zďaleka a nebude problém sa tam dostať. Mýlili sme sa. Po asi 2 hodinách hľadania sme ho však konečne našli. V jednom z hutongov neďaleko centra bol ošarpaný vchod do Podzemného mesta. Na dverách bol ústrižok s odkazom, že pre rekonštrukciu je Podzemné mesto zatvorené. No nič budem sa musieť do Bejingu ešte vrátiť, keď ho otvoria.<br />
Napriek neúspechu pri návšteve Podzmeného mesta, sme neboi veľmi sklamaní, lebo sme prešli ďalšie časti Bejingu, kde veľa cudzincov asi nechodilo. Miestni sa po nás pozerali, hlavne keď sme sa s nimi chceli vyfotiť. Všimli sme si napr., že v hutongoch je veľa verejných WC. Peter nám neskúr vysvetlil, že tam nemajú toalety vnútri, ale chodia do týchto verejných.<br />
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhCYz5quepzzkHgsfNFTY23n6yLLzc1T8OPEp2d7sNizi5GCUt2MDX8qtw-xNoExCrKR7qNeVedmHFWWH7mXZyeYbAVzZ8ZqA731EEMzdn271Mjl1pnQ59D3Pwmx_o_V20EbaV6XXTzOUo-/s1600/IMGA0622.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="236" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhCYz5quepzzkHgsfNFTY23n6yLLzc1T8OPEp2d7sNizi5GCUt2MDX8qtw-xNoExCrKR7qNeVedmHFWWH7mXZyeYbAVzZ8ZqA731EEMzdn271Mjl1pnQ59D3Pwmx_o_V20EbaV6XXTzOUo-/s320/IMGA0622.JPG" width="320" /></a>V poznávaní Bejingu sme pokračovali ďalej. Prišli sme na jednu z peších zón. Keďže poniektorí ešte vždy mali málo suvenírov, nakúpili sme zase nejaké drobnosti a zbytočnosti.Tu sme sa stretli s asi najväčším davom ľudí v Číne. V uličke s obchodmi po jednej aj druhej strane, dlhej asi 500m, sa tlačili tisíce ľudí, ktorí chodili sem a tam.<br />
<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhh37DI-tzJ9car2CBz667kNJd10jpU6vdbtJQFBBbaxUPEG8VSKxqzNYflxdX0lYniQjpOvRXJaIw-uoulc_AQCWX5VmIL3NoX9Jo_9aec2CSxqYg85m-w8HDcC-NwEPoerExLXgD44q-y/s1600/Cina4+1585.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhh37DI-tzJ9car2CBz667kNJd10jpU6vdbtJQFBBbaxUPEG8VSKxqzNYflxdX0lYniQjpOvRXJaIw-uoulc_AQCWX5VmIL3NoX9Jo_9aec2CSxqYg85m-w8HDcC-NwEPoerExLXgD44q-y/s320/Cina4+1585.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Kto je kto ?</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<br />
<br />
Potom sme sa vybrali na námestie Tien an men. Problém bol dostať sa vôbec na to námestie. Aj keď stačilo prejsť cez cestu asi 10 metrov, nebol tam žiadny prechod, zato tam boli zátarasy. A tak sme prešli cez tri podchody, kým sme sa dostali na námestie. Keďže sme tam už boi, len sme sa ponevierali a skúšali odfotiť s vojakmi, ktorých tam bolo neurekom. Bohužiaľ sa nám to nepodarilo, lebo vždy, keď zbadali, že ich chceme fotiť, začali kráčať preč. Nikto nám nič nezakazoval, nikto nás nekontroloval, ale nepodarilo sa.<br />
<br />
<br />
Turistikou sme vyhladli a keďže nás čakala návšteva Zakázaného mesta, išli sme sa najesť do jednej z reštaurácii. Po obede sme s novým elánom vkročili do komplexu Zakázaného mesta - mesta v meste, kde trávili svoj čas čínski cisári aj s niekoľko tisícmi svojich služobníkov. Komplex bol obrovský a davy ľudí v ňom tiež. Travalo nám asi 4 hodiny, kým sme to prebehli. A boli sme veľmi rýchli. Podobne ako v letnom paláci tam bolo množstvo budov a množstvo historicky cenných vecí, ktorými boli cisári obklopení.<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhnW8rAmYmfNiZGhSh4zFpvRd8Px1j_sfq7bZToyo0YLsHO7aY2GKaaKLqyPU7AGn-2assjk7UJv94lAKeWK3GGzbpQ5cO1Cg2S8akh3dS2M2sFoiCWEraUA0nZFLGyptc5aAagq5uN-z2_/s1600/Cina4+1696.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhnW8rAmYmfNiZGhSh4zFpvRd8Px1j_sfq7bZToyo0YLsHO7aY2GKaaKLqyPU7AGn-2assjk7UJv94lAKeWK3GGzbpQ5cO1Cg2S8akh3dS2M2sFoiCWEraUA0nZFLGyptc5aAagq5uN-z2_/s320/Cina4+1696.JPG" width="320" /></a></div>
Keď sme vyšli areálu, oproti na kopci sme zbadali bielu pagodu. Bola súčasťou jedného z parkov - platilo sa tam vstupné. V jednej uličke sme zahnali smäd a išli sme sa tam pozrieť.<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKHq3emHyavI-uzysKXfJNeKifXGsxFpuFza3f048Eq9vfxgj5IXs2UHDfVMZnA5j5Rnrs9utUrDvHgqnTmwl7jmdrEQdL5r_y9nhva-bWdqBW_hqubjjpS-RFfzSxlEqN_eEk1FYpDhD3/s1600/Cina4+1721.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKHq3emHyavI-uzysKXfJNeKifXGsxFpuFza3f048Eq9vfxgj5IXs2UHDfVMZnA5j5Rnrs9utUrDvHgqnTmwl7jmdrEQdL5r_y9nhva-bWdqBW_hqubjjpS-RFfzSxlEqN_eEk1FYpDhD3/s320/Cina4+1721.JPG" width="320" /></a></div>
<br />
Z pagody bol nádherný výhľad na veľkú časť Bejingu, hlavne na Zakázané mesto, ktoré sa aj z výšky zdalo veľmi veľké.<br />
Park okolo pagody bol a uprostred bolo jazero. Kým sme ho obišli, zotmelo sa. Keďže sme boli dohodnutí s Petrom, že pôjdeme spolu na večeru, museli sme sa k nemu nejako dostať. Podľa mapy sme zamierili k najbližšiemu metru. Našli sme ho po asi pol hodine chôdze nočným a vtedy kvôli výpadku prúdu aj neosvetleným Bejingom. Zase sme išli miestami, kde sa s organizovaným zájazdom asi človek nedostane.<br />
Peter nás už čakal v reštaurácií neďaleko svojho domu. Sedel spolu so svojimi čínskymi priateľmi. Keďže bolo teplo sedeli sme vonku a pri debate sme zisťovali ďalšie podorobnosti o živote v Číne a v Bejingu zvlášť. Dozvedeli sme sa napr., že tam žije početná asi 100 000 kolónia Rusov.<br />
Večer ubehol veľmi rýchlo a museli sme sa pobrať k Petrovi domov. Cestou sme stretli cestárov, ktorí na niekoľkých miestach opravovali cestu. Doviezli asfalt, vysypali ho na cestu a fúrikmi rozvážali ďalej.<br />
Pri vchode do bloku, kde býva Peter, bola búdka v ktorej strážil vojak. Vraj to je tam bežné.<br />
<br />
Deň sme zakončili u Petra slovenskou slivovicou.<br />
<br />
Pokračovanie (posledné) bude !!! <br />
<br />
<br />
. <br />
<br />JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0Peking, Čína39.904214 116.40741339.514448 115.775699 40.293980000000005 117.03912700000001tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-16345667568014296342012-01-23T14:50:00.000+01:002012-01-31T22:13:41.846+01:00Výlet do Číny VIII. - Závan histórie<div style="text-align: justify;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgg-oGSDwqyuGFv6pDuWZuZqdySq888byPZYCRc4fcAqDabQzLi2dbg0M0waSK_vBOJ0GapJG8xTJIyTgPNddBND_HrqeK6nNJO8AogNAW1s0lq7JJZc8HKoVyUoQvpBbg53OqCqUTGJsvU/s1600/IMGA0558.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="236" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgg-oGSDwqyuGFv6pDuWZuZqdySq888byPZYCRc4fcAqDabQzLi2dbg0M0waSK_vBOJ0GapJG8xTJIyTgPNddBND_HrqeK6nNJO8AogNAW1s0lq7JJZc8HKoVyUoQvpBbg53OqCqUTGJsvU/s320/IMGA0558.JPG" width="320" /></a>Predposledný deň nášho pobytu v Pekingu začal rovnako ako dni predtým. Po skorom budíčku, rýchlych raňajkách sme vyšli von z nášho „bunkra“ pozrieť, aké je počasie. Bolo pekne, jasno, tak sme sa vybrali na plánovaný výlet do Letného paláca.<br />
<br />
Po asi polhodinovej ceste metrom sme vystúpili na stanici v blízkosti paláca. Pod pojmom Letný palác si nesmiete predstaviť jeden palác. Ide o množstvo budov, parkov, jazero, kopec, atď. kde trávili čínski cisári a ich dvor leto. Pred vstupom do areálu sme si museli kúpiť vstupenky. Kúpili sme si vstupenku do všetkých priestorov (bolo možné kúpiť aj vstupenku do areálu bez vstupov do vnútorných priestorov - tie boli najkrajšie). Po kontrole vstupeniek a kontrole batožín sme vošli mohutnou bránou a ...<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi3BfClwBxDKJe530OQa3xu9V1Wk6NEekESmVQ5bHAcPhSxgE4pDLFWtBT5Jc2CFQ5lgt2HYcmCPjQgkh6rCF2j8qtSW_Rr4kHHinEvaz6WwA-qE6FMqv0hXhG79Ll2fnqn09XybSwIcsoc/s1600/Cina4+1302.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi3BfClwBxDKJe530OQa3xu9V1Wk6NEekESmVQ5bHAcPhSxgE4pDLFWtBT5Jc2CFQ5lgt2HYcmCPjQgkh6rCF2j8qtSW_Rr4kHHinEvaz6WwA-qE6FMqv0hXhG79Ll2fnqn09XybSwIcsoc/s320/Cina4+1302.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Peťo trénuje nový šport</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Ocitli sme sa v dave ľudí – tak ako skoro všade na turisticky významných miestach. Prvé, čo nás zaujalo bola skupina asi 100 ľudí, ktorá na priestranstve medzi stromami cvičila. Skupina bola rôznorodá – muži, ženy, starí aj mladší. Všetci cvičili podľa tradičnej čínskej hudby stále dookola to isté. Po chvíľke sa medzi nich pridal aj Peťo a bol určite najlepší.<br />
<br />
Po tomto krátkom zdržaní sme sa pustili do poznávania krás jednotlivých objektov v areáli. Areál je pomerne rozsiahly a členitý. Keď sme ho chceli prejsť celý, nemohli sme kráčať tak ako väčšina domácich turistov. Podľa mapy, ktorú sme si zobrali pri vstupe sme najprv vyliezli na najvyšší bod areálu, odkiaľ bol krásny výhľad nielen na areál Letného paláca, ale aj na celý Peking. Na vrchole sme sa fotili a potom sme išli dole. Z vrcholu viedlo niekoľko ciest a mysleli sme si, že vedú na rovnaké miesto. Peťo odišiel trochu skôr, Robo a ja sme fotili o trochu dlhšie a išli sme za ním. Aspoň sme si to mysleli. Ale keď sme ho nedobehli ani po 10 minútach skoro behu z kopca, zastali sme a uvedomili sme si, že sa musíme vrátiť. A naozaj, po návrate na miesto fotenia, nás už Peťo s otázkou, kde sme, čakal.<br />
Popisovať všetky paláce, sochy, bohatstvom ktoré sme tam videli, nemá význam. Skôr nás zaujali domáci turisti, ktorí tam chodili väčšinou v organizovaných skupinách. Pod jedným z množstva altánkov sme sa dostali k skupine spievajúcich Číňanov. Spievali veľmi oduševnene, pre tých, ktorí nevedeli text a nepoznali hudbu, mali pripravené noty. Stáli sme tam asi 20 minút a pesničky nemali konca. Na ľuďoch bolo vidno radosť zo spievania. Poniektorí aj tancovali – to nemohol nevyužiť Peťo a znova si s nimi zatancoval.<br />
Keďže chodenie a tance nás vyčerpali, začali sme hľadať možnosť doplnenia energie. V jednom zo stánkov sme si kúpili polievku v kelímku – podobnú ako sme videli pri príchode do Číny na žel.stanici. Veľmi nám chutila. <br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgV348r-VFnIoTjdNvUnxR_B7egTVRGqhOFlSPetwk3rRPKex8Mo1CjR72Fvn7dajY-vSOkMbRaFyTUirf2v_xqjw7T967yfwFbKEf8idPjqdWi5Wf54VkoYyZpGKUv8nIa2QZ-2KepqO34/s1600/Cina4+1419.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgV348r-VFnIoTjdNvUnxR_B7egTVRGqhOFlSPetwk3rRPKex8Mo1CjR72Fvn7dajY-vSOkMbRaFyTUirf2v_xqjw7T967yfwFbKEf8idPjqdWi5Wf54VkoYyZpGKUv8nIa2QZ-2KepqO34/s320/Cina4+1419.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Asi nevie čítať :-)</td></tr>
</tbody></table>
S doplnenou energiou sme sa potom pustili na cestu okolo jazera. Trvalo nám asi 3 hodiny, kým sme sa vrátili na začiatok. <br />
Keďže sa blížil deň odchodu z Číny, a poniektorým z nás sa zdalo, že má málo suvenírov a darčekov, na konci prehliadky Letného paláca sme využili možnosť zakúpiť si ich. Bolo to už skoro pri východe z Letného paláca, v okolí vodného kanála. Keďže sa už blížil koniec návštevných hodín a aj predavači chceli predať čo najviac, viac či menej úspešne sme zjednávali ceny a nakúpili množstvo užitočných zbytočností. <br />
Z areálu Letného paláca sme vyšli asi 5 minút pred jeho zatvorením, po asi 9 hodinách chodenia. Boli sme dosť unavení, ale ešte sme sa rozhodli, že pôjdeme do centra Pekingu. Nastúpili sme do metra a presunuli sa. Či sme boi v centre alebo nie ťažko povedať. Ulica, na ktorú sme sa dostali bola v štýle západných výstavných ulíc. Bolo na nej plno luxusných obchodov. Vzhľadom na dlhý čas, ktorý ubehol od obeda, sme išli najesť do KFC. Potom sme si sadli do prostriedku ulice, dali sme si pivo a pozorovali okolie. Na ulici bolo množstvo ľudí - a pomerne veľa cudzincov. Keďže bolo stále teplo a nebol smog, ľudia to využívali na prechádzky centrom. </div>
<div style="text-align: justify;">
Tak skončil náš predposledný deň v Bejingu.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
</div>
<div style="text-align: justify;">
Ešte bude pokračovanie :-) </div>JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0Peking, Summer palac, Čína39.904214 116.40741339.514448 115.775699 40.293980000000005 117.03912700000001tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-90752964215335683162011-12-11T20:00:00.000+01:002012-01-31T22:25:10.278+01:00Výlet do Číny VII. - KontrastyDruhý deň v Bejingu sa budíme ráno o šiestej. Keďže však nemáme na izbe okno, nevidíme ako je vonku. Vysielame Peťa, ide celkom rád, na výzvedy. Vonku je teplo, takže ideme na výlet dosť naľahko.<br />
Aj keď je odchod plánovaný na pol ôsmu, vzhľadom na dopravnú zápchu sa mikrobus, ktorým sme cestovali, dostane k nám až okolo pol deviatej. Aj preto je potom prvá polovica výletu veľmi uponáhľaná.<br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgSVqHw3owN3y3W23R7Ff0nWCS2lHJYtPeQd27qsQpMQpV23PH1GkRbdKMTnTnTQt24lw2SEUBBUJe2yebR5bPR1T7_9sVV3UY9b8Z4idwX-9a7_9K_-Rjk6m2u-WNpM9fXq5DRm8g25VlQ/s1600/Cina4+1030.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgSVqHw3owN3y3W23R7Ff0nWCS2lHJYtPeQd27qsQpMQpV23PH1GkRbdKMTnTnTQt24lw2SEUBBUJe2yebR5bPR1T7_9sVV3UY9b8Z4idwX-9a7_9K_-Rjk6m2u-WNpM9fXq5DRm8g25VlQ/s320/Cina4+1030.JPG" width="320" /></a></div>
V mikrobuse sme deviati. Dvaja Ukrajinci, dvaja Angličania, sprievodca, šofér a my traja. Keďže je výlet relatívne lacný, jeho súčasťou je aj predvádzanie rôznych produktov. Po asi hodine jazdy zastavujeme na kraji Bejingu v malej fabrike na spracovanie nefritov. Cieľom každej z týchto prezentácií je niečo predať, takže po ukázaní výroby rôznych suvenírov z nefritov nás tam držia ešte asi pol hodiny, či si to nerozmyslíme a niečo nekúpime.<br />
<br />
<br />
<br />
Po návšteve nefritovej fabriky nasleduje cesta k Veľkému Čínskemu múru. Ideme k zrenovovanej a najnavštevovanejšej časti múru, do Badaling-u.<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5Fy-RYbo5DepH1Pj5sngdZWExpWF9lZ5ovNEUTkLAUaAU2leNDmmyw3Brzp57KleBlusmbs4Q1VwBBqtxbGy0vU3hYDW7BymaiHY9-H2I1ayBohMvnN80H1YguTgKxcL2iZ-rQR7QIGb_/s1600/Cina4+1042.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5Fy-RYbo5DepH1Pj5sngdZWExpWF9lZ5ovNEUTkLAUaAU2leNDmmyw3Brzp57KleBlusmbs4Q1VwBBqtxbGy0vU3hYDW7BymaiHY9-H2I1ayBohMvnN80H1YguTgKxcL2iZ-rQR7QIGb_/s320/Cina4+1042.JPG" width="240" /></a></div>
Na parkovisku je množstvo autobusov, mikrobusov. Keď sa zdola pozeráme na časť múru, vidíme davy ľudí. Keďže kvôli už spomínanej dopravnej zápche meškáme, na prehliadku dostávame ani nie hodinu a pol. Naša mikrobusová skupina sa delí a vyrážame. Pri ceste po schodoch nahor predbiehame spomínané davy a za relatívne krátky čas sme na konci zrekonštruovaného asi tak 1,5 km dlhého úseku. Schody v niektorých miestach sú veľmi strmé a pre niektorých tiežturistov v sandáloch a šľapkách aj veľmi ťažko zvládnuteľné. Najmä keď musia nosiť so sebou aj nejaké tie kilogramy naviac.<br />
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5x-j9nDwy2NR1uS5Mllr5hDqfOgVkeE2BYuaY0R3K3daCmBHyhswps-Q8BT5iqRSErFGatle46RMPMOWm5D1lvrzeH5_E7tc3YFQGclDRrOocseFT2XmpN3ffpSSN_XVVoSIvJrJKq02Q/s1600/Cina4+1057.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5x-j9nDwy2NR1uS5Mllr5hDqfOgVkeE2BYuaY0R3K3daCmBHyhswps-Q8BT5iqRSErFGatle46RMPMOWm5D1lvrzeH5_E7tc3YFQGclDRrOocseFT2XmpN3ffpSSN_XVVoSIvJrJKq02Q/s320/Cina4+1057.JPG" width="320" /></a>Na múre je niekoľko veží, v ktorých sa tiež zastavujeme a dokumentujeme náš pobyt. Pri spiatočnej ceste sa rozdeľujeme a Peťo sa vydáva iným smerom. Cesta k mikrobusu, ako sa nám zdá, vedie aj tadiaľto, tak to chce preskúmať. My s Robom ideme dolu pôvodnou trasou. Cestou kupujeme nejaké suveníry. Sme so sebou celkom spokojní, lebo sa nám darí zjednať z pôvodnej ceny celkom slušnú cenu. Ako však zistíme v ďalších dňoch, aj nami zjednaná cena je ešte asi 2-4x väčšia za akú sa rovnaké výrobky predávajú niekde v obchodoch.<br />
V stanovený čas sme všetci pri mikrobuse (aj Peťo, ktorý zokruhoval cestu po múre). Ide sa na obed. Mikrobus po chvíli zastavuje pri reštaurácii. Je plno, ale pre nás je pripravený stôl, na ktorý nosia jedlo. My sme zvyknutí z Changchunu, ale naši spolucestujúci iba nedôverčivo ochutnávajú prinesené pokrmy. Nakoniec však hlad zvíťazí a po chvíli sú taniere prázdne.<br />
Náš výlet pokračuje návštevou hrobiek dynastie Ming. Keďže vonku je teplo, sme radi, že sa môžeme poprechádzať v tieni stromov a na miestach, kde sú uložené pozostatky niektorých čínskych cisárov.<br />
Aby toho nebolo dosť, čaká nás ešte návšteva dvoch prezentácií - fabriky na spracovanie hodvábu a čajovne. V obidvoch to prebiehalo tak ako pri nefritoch - ukážka, ponuka, čakanie, či si niečo nekúpime. Niektorí kúpia, niektorí nie a ide sa ďalej.<br />
Po návšteve čajovne - kde sme sa dozvedeli, ako pripravovať čaj a ako ho piť - sa lúčime s našim sprievodcom (aj keď sa mu to veľmi nepáči) a keďže sme blízko Olympijskeho centra, ideme tam.<br />
<br />
<br />
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj-aa8ZjbUGkNhELwLV6Wx6A4Ph2TRx-BsMZlOotgCgdTqmG1YzbZxG6Hc_EQqQXgC5vubzQYLmxtTzRhMR9MugXzyOdQSxDsVdMJKhPoulgdjg3klAssa0WaDyY6NB3hIUPPkqqp1gvvRd/s1600/Cina4+1220.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="70" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj-aa8ZjbUGkNhELwLV6Wx6A4Ph2TRx-BsMZlOotgCgdTqmG1YzbZxG6Hc_EQqQXgC5vubzQYLmxtTzRhMR9MugXzyOdQSxDsVdMJKhPoulgdjg3klAssa0WaDyY6NB3hIUPPkqqp1gvvRd/s320/Cina4+1220.JPG" width="320" /></a>Návšteva okolia Vtáčieho hniezda - štadióna, na ktorom sa konali 29. olympijske hry - je svetlým bodom tohto dňa (čo však zatiaľ nevieme).<br />
Vtáčie hniezdo spolu s plaveckým štadiónom a ďalšími halami stojí na priestrannom námestí. Pred OH 2008 tu boli hutongy, kde bývali tisíce ľudí, Kvôli megalomanským hrám, aby Čína ukázala svoju veľkosť, museli ustúpiť. Kde bývajú pôvodní obyvatelia tohto priestoru neviem. Štadión a jeho okolia však pôsobia veľkolepo. Všetko je, tak ako väčšina pamiatok, ohradené a vstupy strážia policajti a skenery batožiny. Hneď za vstupom na námestie sa k nám zbehnú pouliční predavači. Vidia, že sme cudzinci a cítia obchod. Dúfajú, že nevieme, aké sú ceny a tak spustia: zlatá olympijska medaila za 30, za 20, nakoniec ju chalani kúpia po 15. Ja čakám a trochu ďalej kupujem rovnakú medailu za 10. A tak je to so všetkým, predavači nasadia cenu, my nesúhlasíme a nakoniec za relatívne lacný peniaz nakúpime veľa suvenírov. Vidno tu ešte aj suveníry aké poznáme z čias socializmu - napr. päťcipé hviezdy a pod. Predavači sú neodbytní, ak prejavíte záujem, už Vás nepustia. Ako najlepšia sa ukázala nasledujúca taktika - nebaviť sa s nimi, ani si nepozerať, ak nechceme kupovať a pomaly ísť preč. Do Vtáčieho hniezda sme sa bohužiaľ nedostali, prišli sme o 2 minúty po zatvorení. Chlapci sa síce snažia prehovoriť policajtov, ale nepodarí sa im to.<br />
Keďže priestranstvo okolo štadióna je veľké, kým prídem naspäť je tma. Sme hladní a tak sa ideme najesť do veľkého stanu. V stanu je asi 100 stánkov s rôznymi jedlami. Pri jednotlivých stánkoch sa neplatí peniazmi, ale pomocou karty, ktorú si kupujeme pri vchode. Hneď si ju nabijeme juanmi a ideme si vybrať niečo pod zub. Ako skúsení turisti si vyberieme niekoľko druhov jedla - ryža, kuracia krídelká, špízy a pivo. Sedíme a pozorujeme ruch okolo. Je tam plno ľudí, ktorí sú podobne ako my unavení z prechádzky. Sme sýti a hneď je nám lepšie. Pri východe vraciame kartu a zvyšok peňazí nám dávajú naspäť.<br />
<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKMLycH_LBcjK1fugzb96U0K31xXpgtRcjreFtPgfB9UEyX1n_XtjvzZUv1jVoZK3RC52DlpXrMRzaEsJpsUicOoNKxieSsBcCeQawCeGR2qITcbPr9aINkf8NkBjQQN_FcxEYMe6HAbcf/s1600/Cina4+1276.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKMLycH_LBcjK1fugzb96U0K31xXpgtRcjreFtPgfB9UEyX1n_XtjvzZUv1jVoZK3RC52DlpXrMRzaEsJpsUicOoNKxieSsBcCeQawCeGR2qITcbPr9aINkf8NkBjQQN_FcxEYMe6HAbcf/s320/Cina4+1276.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Usmievavý Robo ešte netuší, že ho smiech prejde</td></tr>
</tbody></table>
Vonku je už poriadna tma. Zrazu Robo zbadá postavičku olympijskej pandy. Hneď sa s ňou ide odfotiť. Aké je jeho prekvapenie keď sa mu postava snaží vysvetliž, že za foto chce peniaze a ukazuje prstami dva. Dali sme jej dva juany, ale je akási nespokojná, takže skoro utekáme preč. Až neskôr sa dozvedáme, že to, čo sme my považovali za dvojku, znamená v Číne desať (alebo osem ? :-).<br />
<br />
Na betónovej ploche vidíme skupinu asi 20 rýchlokorčuliarov - od 5,6 asi do 15 rokov, ktorí sa pod dohľadom trénerov (a samozrejme rodičov) usilovne točia na vyznačenom okruhu. Trénujú fakt tvrdo. Je jasné, že ak sa chce niekto v Číne presadiť, musí veľmi tvrdo makať a deti to vedia už od mala.<br />
Odchádzame k hostelu, ktoý je podľa mapy asi 10km ďaleko, takže pešo v noci asi nepôjdeme. Vchádzame do metra. Jedna jazda stojí dva juany, čo je veľmi málo oproti taxíkom. V metre je plno. Po dvoch prestupoch vystupujeme neďaleko hutongu.<br />
Znova sa zastavujeme v našej krčmičke, kde už na nás mávajú a kričia mé - dnes si však nedávame jahňacinu, iba pivo a ideme spať. Deň bol veľmi náročný a zajtra je pred nami ďalší. <br />
<br />
Pokračovanie bude :-)<br />
<br />JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0G6 Jingzang Expy, Yanqing, Peking, Čína, 10210240.356631 116.00836140.3082395 115.929397 40.4050225 116.08732499999999tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-77993065687040744812011-12-08T16:00:00.000+01:002012-01-31T22:04:10.176+01:00Výlet do Číny VI. - V centre metropoly<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 0px; margin-right: 0px; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi7vOAy0wcdRKO0HTRjEsUGTwdKdlDwq0OiIodm8HRxTwxgqB30stv2AIgDaEko0zynbMR-k4SACBFv-pqvSs17vjQkYameltVx6MCX_BCpDMmDaQUdW2eap3zW-gDPwvZVoUMpbVHLXGJZ/s1600/IMGA0542.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi7vOAy0wcdRKO0HTRjEsUGTwdKdlDwq0OiIodm8HRxTwxgqB30stv2AIgDaEko0zynbMR-k4SACBFv-pqvSs17vjQkYameltVx6MCX_BCpDMmDaQUdW2eap3zW-gDPwvZVoUMpbVHLXGJZ/s320/IMGA0542.JPG" width="236" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Robo pod horským slnkom</td></tr>
</tbody></table>
<div style="text-align: justify;">
Je nedeľa, pol desiatej večer a my čakáme na vlak v preplnenej čakárni. Zrazu nás volá poverený zamestnanec a posiela koridorom, v ktorom je už snáď 500 ľudí, k vlaku. Nočný ležadlový vlak z Changchunu do Bejingu má 20 vozňov. Sú spojené tak, že vždy dva vozne sú priechodné. Po vstupe do vozňa nás privíta príjemná hudba. Vozeň sa takmer okamžite zaplní do polovice. Cestujúci sa po chvíli pousádzajú na svojich posteliach. Na rozdiel od našich vagónov, to nie sú klasické kupečka oddelené dverami, ale iba rady posteli.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Robo si vyberá miesto pod horským slnkom (asi 40cm pod stropom), isto preto, lebo sa rád vo vlaku opaľuje.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Ja ako najstarší z expedície ležím dole a Peťovi ostáva miesto v prostriedku. Vlak sa pohýňa o pol jedenástej. Asi o pol hodiny zastavuje na stanici, kde sa plní aj druhá polovica vozňa. Potom hudba stíchne, svetla zhasnú a ideme spať.</div>
<div style="text-align: justify;">
Vo vlaku je kľud (v každom vagóne je aj jeden policajt) a tak spím do prvej zastávky. Vlak zastaví až do pol šiestej. To je však už vo vagóne čulý ruch. Ľudia korzujú hore-dole. Niečo po siedmej sme v Bejingu.</div>
<div style="text-align: justify;">
V podchode pod stanicou si kupujeme mapu. Ešte v Žiline sme si od Peťa Čaplického zistili meno hutongu, v ktorom chceme bývať, a tak nám ho predajca mapy rovno označí. Je to v centre len asi 2 km od železničnej stanice. Poučení prvým príchodom do Bejingu ideme hneď zmeniť peniaze. Posielame tam Peťa. Keďže banka sa otvára o 9, musíme počkať. Po výmene peňazí sa vydávame na cestu k hutongu ... Preplietame sa s báglami na chrbtoch rušnými ulicami. Cestou vidíme bohatstvo a aj chudobu Číny (protiklady sú tu na každom kroku). Na jednej ulici sú predajne aut najvychýrenejších značiek od Ferari, cez Lamborghini, Bugati po Masserati. Hneď opodiaľ je ulička asi meter široká, v ktorej je vonku rozvešané prádlo, leží tam starý bicykel. Bejing rastie a modernizuje sa veľmi rýchlo a preto sa búrajú staré štvrte, hutongy, a miesto nich sa stavajú moderné budovy. Po asi hodinke chôdze sa nám podľa mapy zdá, že sme už blízko, ale náš hutong nemôžeme nájsť. Skúšame sa pýtať okoloidúcich, hlavne mladých, lebo Rebeca nám povedala, že každý sa učí anglicky. Málokto však vie, alebo chce po anglicky hovoriť. Nakoniec nám jeden chlapec ukáže uličku, nad ktorou je meno nášho hutongu. Vchádzame do úzkej uličky - tak na jeden a pol auta - po niekoľkých krokoch nám do očí udrie nápis Hostel ... Hurá, sme tu (ako sme neskôr zistili, hutong sme našli dobre, ale vošli sme doň z druhej strany a hostel, v ktorom sme mali bývať bol tiež z druhej strany). Rýchlo sa ubytujeme. Za trojposteľovú miestnosť bez okien sme zaplatili okolo 300juanov, čo bolo asi 35€. Objednávame si na večer návštevu cirkusu s čínskymi artistami a na zajtra výlet na Čínsky múr.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Po rýchlom obede sa vydávame do mesta. Našim cieľom je námestie Tian-an-men. Keďže máme mapu, ideme pomerne naisto. V tom, že ideme správne nás utvrdzuje zväčšujúci sa dav idúci rovnakým smerom. Vonku je jasno, teplo, bez typickej inverzie, takže všade je plno. Námestie je ohradené zábradlím, aby niekomu ani nenapadlo urobiť to, čo pri pokuse o revolúciu študentov pred asi 25 rokmi. Všade je plno vojakov, pred vstupom na námestie sa prechádza kontrolnými bodmi so skenermi batožiny. Námestie je veľmi veľké. V strede je mauzóleum Mao-ce-tunga. Pred ním na asi 40m x 10m veľkej LCD obrazovke beží nekonečný film o úspechoch Číny. Chodíme po námestí, pozorujeme okolie.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 0px; margin-right: 0px; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUOTqZCwjneIJlg_JxcT3ZdwZILN6kUhw65comhXJHw5x0a2FXMQWf8PZa3uJgByF0iSf0pQ72nWSa6KIHVdlTuswSMbaCaLPviBOp_cZ2NF_7HbnDNoOMrjz8rQkZ4ZFhLg_khvijQ_d3/s1600/Cina4+1019.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUOTqZCwjneIJlg_JxcT3ZdwZILN6kUhw65comhXJHw5x0a2FXMQWf8PZa3uJgByF0iSf0pQ72nWSa6KIHVdlTuswSMbaCaLPviBOp_cZ2NF_7HbnDNoOMrjz8rQkZ4ZFhLg_khvijQ_d3/s320/Cina4+1019.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Pečieme, jeme a pijeme</td><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><br /></td></tr>
</tbody></table>
<div style="text-align: justify;">
Máme však veľký hlad - žalúdky máme roztiahnuté z minulého týždňa - tak ideme naspäť k hostelu. Na okraji hutongu vchádzame do malej reštaurácie a objednávame si niečo, čo predavač doporučuje s rukami nad hlavou (ako rohy) a zvukmi mé, mé. Po chvíli zisťujeme, že sme si objednali pečené jahňacie stehno. Pečieme si ho však sami na stole. Je vynikajúce. Zapíjame ho pivom. </div>
<div style="text-align: justify;">
Bohužiaľ si to však nemôžeme vychutnávať veľmi dlho, lebo čas nestojí a my ideme do cirkusu.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Cestu do cirkusu trvá asi 20 min. Všade je plno aut a šofér dodávky, ktorou ideme, sa šikovne preplieta medzi nimi. Peťo počíta každú sekundu. Po jahňacine hojne zapíjanej pivom nestihol dôležitú činnosť a tak, keď zastavíme pred cirkusom, vybieha z auta a nedbajúc na krik ochranky, vbieha do vnútra. Po jeho víťazoslávnom návrate nám šofér dá lístky a na naše prekvapenie aj peniaze s vizitkou hostela na spiatočnú cestu - máme si vziať taxík a ukázať vizitku. Pri vstupe nás potom ochranka víta s potmehúdskym úsmevom. Cirkus alebo divadlo sa pomaly zapĺňa. Sú tu väčšinou cudzinci, ktorí chcú vidieť na vlastné oči, čo dokážu malí Číňania. Predstavenie trvá len asi hodinu, ale výkony detí sú neuveriteľné. Robia premety, saltá, kotrmelce, skáču, držia sa ... Pri odchode si preto kupujeme CD so záznamom ich vystúpenia - až doma zisťujem, že na CD je podobné vystúpenie, ale s dospelými artistami. Fotíme sa s malými umelcami a následne ideme hľadať taxík. Na ulici je už tma. Pred divadlom sa nám ponúkajú drožkári, ale ich cena je pre nás privysoká. Nájdeme si preto taxík, ktorému chceme dať všetky peniaze od šoféra. Na naše prekvapenie si ich taxikár nevzal, ale zapol taxameter. Zaujímave je, že okrem ceny za kilometer sa v Bejingu platí aj cena za státie. Ak teda stojí taxík na križovatke na červenú, taxameter sa veselo točí. Ak je poriadna zápcha, taxíkom netreba cestovať. Naša cesta k hutongu však netrvá dlho a peniaze od šoféra nám stačia. Ešte aj zvýšia.</div>
<div style="text-align: justify;">
Po príchode k hutongu ideme ešte na jedno, dve pivá k "mé" a hajde do postele. Ráno nás čaká výlet na Čínsky múr.</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Pokračovanie bude :-)</div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
Toto je časť VI. z X. </div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>
<div style="text-align: justify;">
<br /></div>JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0Peking, Čína39.904214 116.40741339.514448 115.775699 40.293980000000005 117.03912700000001tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-70949752497500140762011-11-24T13:47:00.000+01:002012-01-31T21:35:44.085+01:00Výlet do Číny V. - Mesto posledného cisáraKeďže preteky boli hneď na tretí deň nášho pobytu v Číne, mali sme pred sebou ešte celý týždeň. Už pri plánovaní cesty sme sa rozhodli, že zostaneme v Changchune do nedele a potom budeme v Bejingu.<br />
<br />
S odstupom času môžem konštatovať, že polmaratón dopadol veľmi dobre, aj keď priamo na mieste sme boli trochu smutní. Robo z toho, že mu o chlp ušlo tretie miesto a ja zase z času, ktorý bol len 7 sekúnd za osobákom (aj keď pred pretekmi by som ho bral).<br />
<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiELklm2aQuxiEhF697O3BnFJBTAIvvPRbnB6n-pN7z0g9xc_TWjpt5fcffgnRBc4EtErJCw2coCgI3DE53K4KbNQAbGrAwKO8aTCqu-KGB7PF8AWc6oyAxIKIBQu_D1n3sx55uq08vdrxx/s1600/IMGA0536.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="236" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiELklm2aQuxiEhF697O3BnFJBTAIvvPRbnB6n-pN7z0g9xc_TWjpt5fcffgnRBc4EtErJCw2coCgI3DE53K4KbNQAbGrAwKO8aTCqu-KGB7PF8AWc6oyAxIKIBQu_D1n3sx55uq08vdrxx/s320/IMGA0536.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Peťo predvádza svoje schopnosti v hre na fujaru primátorovi</td></tr>
</tbody></table>
Po pretekoch večer usporiadali organizátori v hoteli slávnostnú recepciu. Zúčastnili sa jej všetci hostia z družobných miest - asi 10 miest z celého sveta. Na recepciu prišiel aj primátor 7,5 miliónového mesta Changchun a veľa iných hostí. Peter ako zástupca mesta odovzdal primátorovi dar - malú fujaru.<br />
<br />
Po príhovoroch nasledovalo občerstvenie formou švédskych stolov. Recepcia, aspoň jej oficiálna časť. trvala asi 2 hodiny. Potom tam zostalo len zdravé jadro - Novozélanďania a my. Družbu sme utužovali ešte dlho do noci.<br />
<br />
Ďalším bodom programu, ktorý pre nás naši hostitelia pripravili, bola návšteva paláca, v ktorom žil posledný čínsky cisár <a class="mw-redirect" href="http://cs.wikipedia.org/wiki/Pchu-i" title="Pchu-i">Pchu-i</a>. Palác alebo lepšie povedané, malé mesto, sa nachádza priamo v Changchune - jasné, že asi polhodiny cesty od nášho hotela :-) . Videli sme miesta, kde žil cisár so svojimi manželkami a služobníctvom počas vlády Japoncov nad Mandžuskom v rokoch 1932-1945. "Mesto" bolo postavené po vzore Zakázaného mesta, kde žili čínski cisári.<br />
<br />
V Changchune sme navštívili aj jedno z najväčších múzeí, v ktorom sa nachádzajú sochy od výmyslu sveta. V Changchune sa každoročne koná sochárske sympózium, na ktorom sa zúčastnili aj Žilinskí sochári. Účastníci sympózia tvoria rôzne artefakty, ktoré sú potom umiestnené buď na voľnej ploche alebo v halách múzea. Múzeum je také veľké, že sme sa po ňom prevážali na elektrobuse.<br />
<br />
Naše sprievodkyne Rebeca a Klis nás zaviedli aj do jedného veľkého marketu. No, bol to síce trh, ale bol veľmi veľký, pre našinca je ťažké si predstaviť toľko stánkov pod jednou strechou. Boli sme tam iba asi hodinu, prebehli sme iba hlavné uličky a hlavne sme sa báli, aby sme tam kdesi nezablúdili. To množstvo tovaru bolo neuveriteľné.<br />
Zaujímavé bolo, že keď tam bola nejaká figurína, nemala čínske črty.<br />
Kúpili sme tam nejaké drobnosti domov, ale hlavné nakupovanie suvenírov sme si nechali na Bejing.<br />
<br />
Posledný deň - nedeľu - v Changchune sme strávili na druhom najväčšom námestí na svete (v Číne je všetko naj - najväčšie námestie je Tien-an-men v Bejingu). Námestie je štvoruholník asi 400x400 metrov. Na každej strane je jedno veľké súsošie znázorňujúce 4 ročné obdobia.<br />
V čase, kedˇ sme tam boli my, bolo námestie plné ľudí - detí aj dospelých - ktorí púšťali šarkany. Videli sme rôzne veľké šarkany, niektoré lietali iba niekoľko metrov nad zemou a iné, ako sme sa dozvedeli od miestnych, boli až 1200m vysoko. Medzi šantiacimi sa nestratili ani Robo s Petrom, ktorým Rebeca s Klis požičali jedného šarkana.<br />
<br />
<br />
Pozn. <br />
Medzi všetkými tými návštevami sme chodievali na obedy a večere. To, že to nespomínam neznamená, že by sme sa nenajedli, ale, že toho jedla bolo toľko, že už ani neviem, kde aké sme jedli.<br />
Pozn2.<br />
<br />
Počasie sa v dňoch po pretekoch trochu zmenilo. Bolo síce jasno, ale väčšia zima a pomerne veterno. Petrovi to však nevadilo a pamätnou sa stala jeho hláška v jedno ráno, keď bolo vonku asi 5 stupňov a Peťo skonštatoval, že: "ešte to je na kraťasy ... šak aj tak iné nemám". <br />
<br />
Pred odchodom z Changchunu sme ešte raz išli do parku, kde sa konali preteky. Požičali sme si bicykle a prešli sme po trati behu asi 10km. Keďže bola nedeľa, bolo jasno a ešte pomerne teplo, bolo v parku veľmi veľa ľudí.<br />
<br />
<br />
Večer pred odchodom (cestovali sme nočným ležadlovým vlakom) sme boli na večeri v jednom podniku s nemeckým názvom. Po príchode sme videli niečo ako švédske stoly, na ktorých bolo plno ovocia, zeleniny, koláčov a aj mäsa, ryže a zemiakov na rôzne spôsoby. Nabrali sme si plné taniere nevediac, čo nás čaká. Po zjedení týchto jedál začali k stolu postupne prichádzať čašníci. Každý mal v rukách nejaké jedlo - špízy, kalamáre a iné morské potvory, pečené jahňacie, kuracie mäso atď. Všetko sme zapíjali pivom, ktoré sme si sami čapovali z asi 3 litrovej nádoby.<br />
Len čo sme niečo dojedli, už nám nakladali ďalšie. Začali sme si robiť srandu, že "už zase ide nepriateľ" (jedlo). Chvíľu sme s nepriateľom držali krok, ale nakoniec nepriateľ zvíťazil, lebo sa votrel do našich radov (jedlo nám začali dávať aj Rebeca a Klis).<br />
Konštatovali sme, že sme sa najedli do zásoby na týždeň dopredu a že sa nám to pred pobytom v Bejingu bude hodiť. <br />
<br />
Keďže sa blížil čas nášho odchodu z Changchunu, odviezli nás po tejto večeri na železničnú stanicu. Lístky nám zabezpečili počas týždňa. Posadili nás do čakárne a upozornili zamestnanca železníc, že nás má poslať na konkrétny vlak. Rebeca a Klis sa s nami rozlúčili a na nás čakala druhá, dobrodružnejšia časť cesty.<br />
<br />
Pokračovanie bude :-)JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0Čangčun, Jilin, Čína43.817084 125.32354243.450472 124.691828 44.183696000000005 125.955256tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-19280606974899060142011-11-17T13:46:00.000+01:002012-01-31T22:34:56.807+01:00Výlet do Číny IV. - I. medzinárodný polmaratón družobných miestRáno vstávame skoro, okolo pol siedmej. Robo pred pretekmi neraňajkuje, ale my s Petrom si ideme dať niečo ľahké. Keďže štart behu je o 9.00 ihneď po raňajkách nás vezú do parku. Pred parkom je už relatívne dosť ľudí.Keďže sa počasie, presne podľa predpovede, zhoršilo - fúka nepríjemný vietor a je aj o dosť chladnejšie - rýchlo sa zaprezentujeme, prezliekame a ideme sa rozbehať. Cestou sa s nami chce odfotiť skupina čínskych bežcov. Majú svoje vlastné klubové zástavy. <br />
Organizátori medzitým do štartu pripravili kultúrny program na čínsky spôsob - na pódiu sa striedajú skupiny ľudí a spoločne cvičia, tancujú a spievajú. S takýmto spôsobom "zábavy" - spoločným cvičením a spievaním - sme sa v Číne stretávali často.<br />
Konečne sa priblížila deviata hodina a na pódiu sa začali striedať rôzni hostia so svojimi príhovormi. Ešte rýchlo na WC - naozaj rýchlo, lebo to bolo klasické WC na čínsky alebo turecký spôsob bez misy iba s miestom na nohy a dierou v podlahe<br />
Na štarte - nás ako cudzincov postavili úplne dopredu - je asi 300 ľudí. Vpredu asi 30 cudzincov z družobných miest a za nimi asi 250 miestnych.<br />
Poz. Okrem polmaratónu sa bežal aj beh na asi 4 km, kde štartovalo oveľa viac miestnych.<br />
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg07XRDNKarCouG8z4n86QStRLt_FUy82246O75dD8fPjvkWGgSEk8EgVyRAdSyqhMXxmx8kGr0R2PIo8Ffb9kXLFkaK008eIS7z5MSbOFG9S5F-p8nhTlC-aB7-gkS00_pHYLf84SXqPFF/s1600/Cina4+368.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg07XRDNKarCouG8z4n86QStRLt_FUy82246O75dD8fPjvkWGgSEk8EgVyRAdSyqhMXxmx8kGr0R2PIo8Ffb9kXLFkaK008eIS7z5MSbOFG9S5F-p8nhTlC-aB7-gkS00_pHYLf84SXqPFF/s320/Cina4+368.JPG" width="320" /></a>Pred štartom nám Rebeca vravela, že rozhodovať preteky budú rozhodcovia, ktorí rozhodovali OH 2008. Vidíme ich ako stoja s rozpaženými rukami na štartovej čiare a dávajú pozor, aby sme ju náhodou neprekročili - máme na nohách čipy, takže by s tým asi bol problém.<br />
<br />
Rozhodcovia zrazu uskakujú a ihneď zaznieva výstrel. Dav sa zbesilo rozbehol. Kým som sa spamätal, z výhodného prvého radu som sa prepadol niekde do prostriedka poľa bežcov. Robo je niekde vpredu a Peťo zase niekde za mnou. Počas prvého kilometra, keďže všetci ešte majú dosť síl, sa veľmi dopredu neženiem. Aj tak pri pohľade na hodinky neverím vlastným očiam - 3:20. Je to veľmi rýchle, lebo kilometer bol väčšinou do kopca.<br />
Po prvýkrát ma napadne, že to asi nie je dobre zmerané, ale ako to je možné ? Dokonalí Číňania niečo neurobili dokonale ?<br />
Na asi treťom kilometri sa trať zatáča doľava a ja vidím Roba asi tak 300 metrov pred sebou. Bežal sám a snažil sa dobehnúť vedúcu skupinku. Ja sa postupne dostávam tiež viac dopredu a bežím s malej skupine s prvou bežkyňou z Bieloruska. Spolu s nami bežia niekoľkí Číňania. Ich tempo, na rozdiel od nášho, je však veľmi premenlivé. Raz nás obehnú a vzdialia sa a o chvíľu zase spomalia a obehneme my ich. Trať je pomerne členitá, sú to samé kopčeky, nie veľmi vysoké, ale je ich dosť. Na piatom kilometri sme za 17:30. Veľmi rýchle alebo je to kratšie. Keď vydržím, pomyslím si prvýkrát, mohol by to byť osobák.<br />
Od 9 po 12 km tvorí trať slučku. Tam stretávam v protismere najprv Roba. Je predo mnou asi 3 minúty na 6. mieste a bojuje s dvoma bežcami o "bedňu" v našej kategórii "družobných". Pri spiatočnej ceste stretávam zase Peťa. Beží slušne a ešte ma stíha aj pozdraviť. Ja som zatiaľ 7. v kategórii a predo mnou asi tak 100m je bežec z Nového Zélandu. Vyzerá tak na 55, čo ma motivuje, aby som ho dobehol.<br />
Spolu s Bieloruskou sme na 10km za 35:30. Opakujem sa, ale furt to je veľmi rýchle alebo kratšie (to som netušil, čo nás čaká na konci).<br />
Celá trasa je situovaná okolo jazera. Trasa behu je preto samá zákruta. Bohužiaľ je okolo samý kopec.<br />
Bieloruska mi postupne začína utekať. A je tu 15km - 54minút. Od začiatku mierne spomaľujem, ale ešte vždy to vyzerá na výborný čas. Novozélanďan je stále asi 50m predo mnou, ale postupne ho sťahujem.<br />
Zrazu si uvedomujem, že bežíme po známej trase, na ktorej sme sa boli včera v protismere prebehnúť. Viem, že do cieľa to je asi 6 km a je tam niekoľko tiahlych a niekoľko prudkých výbehov aj zbehov. Na jednom výbehov asi 3km pred cieľom dobieham Novozélanďana. Snaží sa ma v zbehu dobehnúť, ale nepodarí sa mu to a vzdá to. Ja vidím asi 50m pred sebou Bielorusku a snažím sa, aby mi viacej neunikala.<br />
Na jednom z kopcov je zrazu tabuľa 20km. Pozriem na hodinky - 1:13:10. Super, ale asi to je kratšie, myslím si. Viem, že do cieľa to je už iba dole kopcom, tak pridávam a bežím. Bežím a čakám cieľový (štartový) priestor. Po 3 minútach rýchleho behu ho nevidím. Nezbadám ho ani po 4 minútach. Až po 5 minútach zrazu vidím cieľ za poslednou zákrutou. Pridám, ale čas 1:18:44 je o pár sekúnd horší ako môj osobák. Posledný kilometer z kopca za 5:10 rozhodol. Určite mal aspoň 1400m. Asi potrebovali pridať metre, ktoré na začiatku chýbali.<br />
Aj Robovi, ktorý dobehol za 1:11:53, sa neranie trate nezdalo a aj podľa GPS, ktoré mal Novozélanďan, bola trať asi o 300 kratšia. Napriek poslednému kilometru :-)<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5lN_FpuGiwfSQGyT2OyJyGG5NfJjJ2_astH3Kc1uKEl3qtSVF0PdHbTauPE561dwXM_b8SnYxad-EsGPqd0_U1V3mw1ryQYlc67ebbkPs1DdsLZGSRYRb53yAbSkPZKeFmctr6us_iT_0/s1600/Cina4+421.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5lN_FpuGiwfSQGyT2OyJyGG5NfJjJ2_astH3Kc1uKEl3qtSVF0PdHbTauPE561dwXM_b8SnYxad-EsGPqd0_U1V3mw1ryQYlc67ebbkPs1DdsLZGSRYRb53yAbSkPZKeFmctr6us_iT_0/s320/Cina4+421.JPG" width="320" /></a></div>
<br />
V cieli čakáme ešte na Petra. Konečne sa objavil v poslednej zákrute. Beží z posledných síl. Už sa neusmeje ani nepozrie keď na neho kričíme a povzbudzujeme ho. Vôbec to nevníma. Nakoniec si však urobil osobák.<br />
<br />
Rebeca je po dobehu veľmi spokojná. Robo skončil 4.medzi "družobnými" a 6. celkovo. Ja som bol 6. medzi "družobnými" a asi 20. celkovo. Aj Peťo bol ešte 9. medzi "družobnými".<br />
Ideme sa prezliecť. Rebeca aj ostatní organizátori sa donekonečna pýtajú, či sme OK, či nám nie je zle. Dohodneme sa, že vybehať sa nepôjdeme, lebo by to nepochopili, ako môžeme po polmaratóne ešte ísť behať.<br />
<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiW2wq72G4RKR2dapVnUk89iWFRX63rWzHB8LCNlMPXIf4NPHUCza9VxliR2BaVP0xR6aCAyBjBD5IaVFjCz6O2PFYzCgXa6SdDZZWnBOUKvrH8zWvQWyY4g_UHwAdtrvFp5bdupMF5hIwn/s1600/Cina4+443.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiW2wq72G4RKR2dapVnUk89iWFRX63rWzHB8LCNlMPXIf4NPHUCza9VxliR2BaVP0xR6aCAyBjBD5IaVFjCz6O2PFYzCgXa6SdDZZWnBOUKvrH8zWvQWyY4g_UHwAdtrvFp5bdupMF5hIwn/s320/Cina4+443.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Pridať popis</td></tr>
</tbody></table>
Po asi pol hodine ideme s Robom na vyhlasovanie víťazov. Na obrovskom pódiu má každý značku, kde sa má postaviť - podľa miesta, na ktorom dobehol. Keďže je pomerne zima, dlho sa tam nezdržíme a po fotke s primátorom ideme do auta. <br />
<br />
Okolo je už čulý ruch. Organizátori odstraňujú pútače a stánky a dávajú priestor do pôvodného stavu.<br />
<br />
My ideme po dobre vykonanej práci na obed. Klasicky čínsky.<br />
<br />
Pokračovanie bude :-)JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0Čangčun, Jilin, Čína43.817084 125.32354243.450472 124.691828 44.183696000000005 125.955256tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-82244555776077987532011-11-10T09:14:00.002+01:002012-01-31T22:38:45.304+01:00Výlet do Číny III. - Pred pretekmiUnavení z cesty, ale šťastní sme teda o pol desiatej večer dorazili do Changchunu. Po vystúpení z vlaku sme sa vydali s davom a rozmýšľali, či nás bude niekto čakať. Po niekoľkých minútach sme vošli do odchodovej haly stanice. Bola prázdna. Pobrali sme sa teda k východu. Zrazu sme za sklom zbadali ľudí, ktorí čakali na príchodzích. V Číne sa nečaká na stanici, ale pred jej vchodom. Poniektorí čakajúci mali v rukách ceduľky s menami, väčšinou cudzincov, na ktorých čakali. Na nás čakala postava s ceduľkou <b>Slovakia</b>. Potešili sme sa a po krátkom uvítaní s <b>Rebeccou</b> a ... , našimi sprievodkyňami počas celého pobytu v Čangchune. Na parkovisku nás čakalo auto so šoférom. Na našu otázku, ako ďaleko je hotel, v ktorom budeme bývať, Rebecca odpovedala, že pol hodiny. Ako sme postupne zistili, táto časová miera bola u nej dominantná, lebo všetko bolo vo vzdialenosti pol hodiny. Napriek tomu, že bolo neskoro, v meste bola hustá premávka. Náš vodič sa však naozaj asi po pol hodine dostal k hotelu - International Conference Centre Changchun. Bol to 4* hotel.<br />
Organizátori to zobrali veľkoryso. Ubytovali nás do samostatných izieb, aj keď tie boli také veľké, že ak by bolo nutné, pohodlne sme mohli byť aj spolu všetci traja. Po "vypálení červa" a večeri, ktorú nám z "polhodiny" vzdialeného obchodu doniesla Rebecca (čínska polievka v kelímku + pečivo), sme zaľahli.<br />
Cestou na raňajky sme si všimli, že koberček vo výťahu v noci menia - každý deň na ňom bol anglický náyov dňa. Raňajky sme mali formou švédskych stolov. Na výber bolo ... vecí. Vybral si každý.<br />
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh-IKMUqTjJyPz2rq7wVKRkqZ3yG6hp0VybNxaJJbDQePihgqrZ4uQS_4aGE6UPQAZ4KjFYkTwcHgK045WRJ-ty6trqZ_WzkTs7ZZluC8nb66qu9sTvFMzDy1UPP3DuM0zim8oHvnM7pKhh/s1600/Cina4+240.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh-IKMUqTjJyPz2rq7wVKRkqZ3yG6hp0VybNxaJJbDQePihgqrZ4uQS_4aGE6UPQAZ4KjFYkTwcHgK045WRJ-ty6trqZ_WzkTs7ZZluC8nb66qu9sTvFMzDy1UPP3DuM0zim8oHvnM7pKhh/s320/Cina4+240.JPG" width="320" /></a>Na obed sme sa prvýkrát stretli s čínskym stolovaním. Sedeli sme v miestnosti okolo okrúhleho stola. Keďže sme názvy jedál nepoznali, Rebecca objednala.<br />
Objednala asi 12 chodov, ktoré čašníčka položila na otáčaciu časť stola. Nám ako cudzincom doniesla aj normálny príbor, ale skúšali sme jesť aj paličkami. Po obede - boli sme tam 5 - ani nebolo vidno, že sme niečo zjedli. Keďže bol deň pred pretekmi, poobede bola prezentácia v miestnom športovom stredisku, ktoré bolo tiež asi pol hodiny vzdialené. Tam sme zistili, že z družobných miest prišlo asi 25 bežcov a ostatných je asi 200. Po prezentácii sme poprosili Rebecu, že by sme si chceli ísť zabehať. Rebeca po konzultácii so svojim šéfom Kevinom (Číňania oficiálne majú svoje čínske mená, ale pri komunikácii s cudzincami si dávajú im sympatické mená) nás odviezli do parku, kde sa mal konať beh. Vstup do parku je strážený a kontrolovaný vojakmi (podobne ako vstup do väčšiny turisticky zaujímavých miest ). Funguje tam však veľmi dobre systém "zavolám niekomu a ten to vybaví" takže po pár minútach telefonovania sme už vchádzali autom do parku.<br />
Pod pojmom park si treba predstaviť normálnu prírodu (oplotenú) s rôznymi zaujimavosťami. Niečo ako lesopark+Vodné dielo vo veľkom. <br />
Takže už sme v parku, prezliekame sa a ideme sa prebehnúť. Zajtra sú preteky, takže sa potrebujeme po ceste trochu rozhýbať. Ale čo to? Auto s Rebeccou sa pomaly sunie za nami. Bežíme asi pol hodiny :-) a celý čas máme auto v pätách. Čo keby sa nám niečo stalo ? Po pol hodine sme sa dostali na jedno parkovisko, kde sme sa prezliekli. Je tam skupina asi 10 predavačov, ktorí predávajú rôzne huby, orechy, vajíčka a iné plody zeme. Po krátkom zastavení pokračujeme - už autom - v prehliadke zajtrajšej trate (aj tá časť, po ktorej sme dovtedy bežali bola jej súčasťou, akurát že sme išli v protismere). Zisťujeme, že trať je pomerne členitá a dosiahnuť dobrý čas bude asi ťažké.<br />
Cesta z parku naspäť do hotela trvá ako je asi jasné zase asi pol hodinu. Keďže zajtra sú preteky po večeri (zase asi 10 iných chodov, z ktorých skoro nič neubudlo), dáme ešte medicínu a ideme spať.<br />
<br />
Počasie je doteraz dobré, neprší, je pomerne teplo a nefúka, takže dúfame, že zajtra napriek zlej predpovedi bude rovnaké.<br />
<br />
Pokračovanie bude :-)<br />
<br />JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0Čangčun, Jilin, Čína43.817084 125.32354243.450472 124.691828 44.183696000000005 125.955256tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-46603778489930708952011-10-20T13:20:00.000+02:002012-01-31T22:46:13.489+01:00Výlet do Číny II. - Cesta na (skoro) koniec svetaKonečne prišiel deň odchodu. Batohy boli zbalené. Najväčší mal Robo, ten však niesol aj dar primátora do Changchunu. Darom bola malá, asi 60cm dlhá fujara. Veci na behanie sme si však zobrali so sebou do lietadla, pre istotu.<br />
<br />
<br />
Zo Žiliny sme odchádzali v utorok ráno po piatej. Na letisko v Budapešti nás odviezlo, ako reprezentantov mesta, auto z mestského úradu.<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgnSnS52ovNAoxQtyDPqX7tTUgVip4cywYaZVztpLxBr5pcMTvDoZAvpWtdakMCuJdHM9Dwb4nAnVBkdOmt3OtCV4qdzGPgefp3Lvng8_1ObjgC705ko_2vB_HgadArA6wF_vZJkjor8KPd/s1600/Cina4+191.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgnSnS52ovNAoxQtyDPqX7tTUgVip4cywYaZVztpLxBr5pcMTvDoZAvpWtdakMCuJdHM9Dwb4nAnVBkdOmt3OtCV4qdzGPgefp3Lvng8_1ObjgC705ko_2vB_HgadArA6wF_vZJkjor8KPd/s320/Cina4+191.JPG" width="320" /></a></div>
Táto časť cesty prebehla bez problémov a o deviatej sme už boli na letisku. Po zabalení batohov do celofánu a zachekovaní, sme nastúpili do lietadla spoločnosti Aeroflot (Robo - Boeing 767 ?) smer Moskva. Let trval niečo cez dve hodiny. Po pristátí sme asi 4 hodiny čakali v tranzitnej hale na ďalší let. Tranzitná hala v Moskve - Šeremeteve je relatívne malá. Prešli sme ju za 10 minút. A čo zvyšný čas? Rozhodli sme sa, že si dáme pivo. Nakoniec som si pivo (najdrahšie v mojom živote - 7€) dal sám. Robo s Peťom si ho síce najprv objednali, ale po zistení ceny, objednávku zrušili.<br />
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhAcka4n911pOe-J80FwFhUFW79AAQvXxeCmh-dAa3Ti_dUEMiB5iaKonb9QpzxrKl7YxehxRRT2kcLN84gd4wsFIO96p4C5X1yx6MI7QpAWGikR6Y-hdPejWb1ry4pX_gtlPgLGJPjojui/s1600/Cina4+203.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhAcka4n911pOe-J80FwFhUFW79AAQvXxeCmh-dAa3Ti_dUEMiB5iaKonb9QpzxrKl7YxehxRRT2kcLN84gd4wsFIO96p4C5X1yx6MI7QpAWGikR6Y-hdPejWb1ry4pX_gtlPgLGJPjojui/s320/Cina4+203.JPG" width="320" /></a>Z Moskvy sme leteli do Pekingu alebo Bejingu, ako sa po anglicky hlavné mesto Číny volá.<br />
Let trval 7 a pol hodiny. Leteli sme s Air China najväčším lietadlom, v akom som sedel (čo nie je na moje 3 lety nič zvláštne). Bol to nejaký Boeing ( 787-600 ? sedí Robo ?).<br />
Let prebehol rovnako pokojne. V lietadle s nami letela veľká skupina číňanov, ktorí boli veľmi hluční. Aj keď som im nerozumel ani slovo, na prvý pohľad bolo jasné, kto má aké postavenie v skupine.<br />
Z Moskvy sme odlietali za dažďa. Počas letu bola celkom dobrá viditeľnosť. Pred pristaním sa však pod nami objavila hustá oblačnosť. Keď sme však z oblakov vyleteli až asi 200m nad zemou, bolo nám jasné, že ide o povestný pekingský smog. Našťastie okrem tohto dňa príletu sme sa s ňou už nestretli.<br />
Po prílete do Bejingu sme očakávali davy ľudí, ale na letisku bolo menej ľudí ako napr. v Budapešti. Avšak o veľkosti letiska hovorí skutočnosť, že z príletovej haly sme na terminál išli asi 5 minút rýchlovlakom. Na termináli sme potom čakali na batožinu. Po príchode na terminál Robo vyhlásil, že tiež mal obavy z cesty, ale že všetko ide dobre. Aj išlo - z jeho pohľadu. Na páse s batožinou svoj batoh našiel hneď. Ja som čakal najprv 5 minút, potom 10 minút a keď už žiadna nová batožina nešla, bolo jasné, že môj batoh tam nie je. Hneď sme to išli reklamovať do miestnosti, kde už boli asi 3 Nemci, ktorí mali rovnaký problém. Zamestnanci spoločnosti sa ospravedlňovali a zistili, že môj batoh ostal v Moskve. Hneď nás však ubezpečili, že batoh mi zajtra doručia do hotela, v ktorom budem bývať. Problém však bol, že sme nevedeli, kde v Changchune budeme bývať. Nechal som im teda svoje telefónne číslo a tŕpol, ako sa pomocou telefónu dohovoríme, lebo angličtina zamestnancov Air China bola dosť zvláštna.<br />
Po tomto zdržaní sme sa vybrali hľadať zmenáreň. Na termináli sme našli bankomat na výmenu peňazí, ktorý sme využili. Keďže však kurz nebol taký, ako Peťo očakával, zmenili sme si iba 50€ s tým, že určite na železničnej stanici, kam sme sa chceli dostať, bude zmenáreň s lepším kurzom. Aj bola ...<br />
<br />
Potom sme si našli autobus smer Bejing-railway station (boli sme dopredu upozornení, na názov stanice, lebo železničných stanic v Bejingu je veľa). Počas asi hodinovej cesty autobusom z letiska sme prvýkrát videli veľkú premávku na cestách (autá, bicykle, ľudia) a veľký hluk (každý trúbil).<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgopt2grGOOWCNJP2unYAfLKgnzrOCNjA-GCWI8hipwe-SO5UZWFAUVGYdqtVzHiH9aVq9a9DgJEwxPaDQf-D9h-17mEAx-l4ltm0A8s_6IWkhNsp0eKFNaMm6QXKKtOBQPrxj2Rv1xW69B/s1600/Cina4+210.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgopt2grGOOWCNJP2unYAfLKgnzrOCNjA-GCWI8hipwe-SO5UZWFAUVGYdqtVzHiH9aVq9a9DgJEwxPaDQf-D9h-17mEAx-l4ltm0A8s_6IWkhNsp0eKFNaMm6QXKKtOBQPrxj2Rv1xW69B/s320/Cina4+210.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Pred hlavnou stanicou </td></tr>
</tbody></table>
Železničná stanica je v centre Bejingu a námestie pred ňou pripomínalo plné mravenisko. Po prehliadke batožín skenerom (postupne sme zistili, že sa to deje na každej stanici, aj v metre, na pamiatkach, ... ) sme vošli na stanicu kúpiť si lístky. Naivne sme predpokladali, že sa bude dať platiť kartou. Bohužiaľ počas celého pobytu sme nič kartou nemohli zaplatiť. Bolo teda potrebné nájsť zmenáreň. (spomenuli sme si na bankomat na letisku) Peťo zostal stáť pri pokladni a my s Robom sme sa vydali do ulíc. Po asi 20 minútach sme našli poštu, kde nám boli ochotní zmeniť peniaze. Vypísal som formulár (ako za socializmu u nás), dal do priehradky pas a čakal. Po asi pol hodine pobehovania a telefonovania mi pracovníčka konečne dala čínske peniaze. Oficiálne je síce menou RMB, ale každý im hovorí "juany". Prečo to trvalo tak dlho ? Hlavná príčina bolo ž v mojom priezvisku. Taký znak nevedeli napísať na ich klávesnici a pracovníčka preto zisťovala, čím ho môže nahradiť. Nakoniec napísala z. Robo, ktorý na mňa čakal, nechápal, čo sa deje.<br />
S peniazmi na krku (doslova, lebo doklady a peniaze som nosil v púzdre na krku) sme sa ponáhľali kúpiť si lístky. Peťo stále stál pri hlavnej pokladni, bohužiaľ sa však vymenili pracovníci, tak keď sme konečne chceli kúpiť lístky, poslali nás k inej priehradke - číslo 16, kde sa predávajú lístky pre cudzincov. Inak tých priehradok tam bolo asi 30 a pred každou stál asi 20 metrový rad ľudí. Aj pred 16-kou. Postavili sme sa do radu a čakali. Na veľkej svetelnej tabuli na stene sa postupne zobrazovali informácie o každom vlaku na najbližšie 2 týždne a o tom. koľko voľných miest vo vlaku ešte je. Tak sme hneď zistili, že náš vyhliadnutý vlak je už naplnený. Našťastie sme si našli vlak, ktorý odchádzal iba hodinu po ňom, v ktorom ešte miesto bolo. Po asi pol hodine čakania sme na tento druhý vlak kúpili lístky.<br />
(Hneď po nás priehradku 16 zatvorili a rad presunuli k inej priehradke)<br />
<br />
Keďže do odchodu vlaku ešte chýbali asi 3 hodiny, sadli sme si na námestí pred stanicou do bufetu, kúpili sme si pivo, pozorovali okolie a čakali.<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiW7UzhpGp42azndNnhH-_FgqJKPT7I66rGqLe63rdImpKiN3e3pjzjMX1QCJnXBXiGfLfo_8k9O4NYJROeYPhz3w3QB2_XnqkMHvCIZjVTTYtoBhNTH7qiKULVUgvp7fPPE6sSdsfK9IWd/s1600/Cina4+232.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiW7UzhpGp42azndNnhH-_FgqJKPT7I66rGqLe63rdImpKiN3e3pjzjMX1QCJnXBXiGfLfo_8k9O4NYJROeYPhz3w3QB2_XnqkMHvCIZjVTTYtoBhNTH7qiKULVUgvp7fPPE6sSdsfK9IWd/s320/Cina4+232.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Rýchlovlak</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Samotný príchod k vlaku bol tiež zážitok. Asi pol hodinu pred odchodom vlaku (vlak vychádzal z tejto stanice) sa do čakárne (pre každý vlak bolo na tabuli napísané, ktorá čakáreň je pre tento vlak ) nahrnuli davy. Počítam že okolo tísíc ľudí. Po otvorení vchodov sa všetci títo ľudia vošli do vlaku, ktorý mal 18 vozňov. Samotná cesta vlakom bola príjemná. Vzdialenosť 1000 km prešiel za 7 hodín, pričom max. rýchlosť (vypisovala sa na stene) bola 191 km/hod.<br />
<br />
<br />
<br />
Nakoniec sme v stredu večer o pol desiatej dorazili do Changchunu. Cesta, počas ktorej sme prešli 300 km autom, 8000 km lietadlom a 1000 km vlakom, nám trvala 34 hodín - plus 6 hodín časový posun.<br />
<br />
Pokračovanie bude ...<br />
<br />
Pozn.<br />
Konečná podoba textu sa môže ešte zmeniť - ak si na niečo spomeniem, dopíšem to.<br />
<br />JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-63059376538373797812011-10-20T09:37:00.003+02:002011-11-10T09:15:06.155+01:00Výlet do Číny I. - Čo bolo predtýmNajprv krátka agentúrna správa:<br />
V septembri 2011 sa trojica bežcov zo Žiliny zúčastnila polmaratónu v Číne. Na prvom polmaratóne družobných miest v Changchune obsadil Robo Rolko časom tesne pod 1:12 v celkovom poradí 6. miesto a v kategórii "družobných" bežcov obsadil 4. miesto. Jano Ružbarský skončil časom 1:18:44 celkovo okolo 20. miesta a v kategórii "družobných" bežcov bol 6. Tretí člen výpravy, Peťo Zanický, si urobil časom 1:32:21 osobný rekord a v kategórii "družobných" bežcov skončil 9.<br />
<br />
Toľko stručná spravodajská správa. Čo sa však za ňou skrýva?<br />
<br />
Začnem pekne po poriadku, tak ako som tento "výlet" videl ja.<br />
<br />
Prvýkrát som sa o možnosti "behu v Číne" dozvedel niekedy v máji alebo júni, keď s tým vyšiel Robo. Oznámil nám (mne a Milošovi V.), že v septembri asi pôjde behať do Číny. Oznámil nám, že sa tam beží polmaratón a že usporiadatelia z družobného mesta Changchun v provincii Jilin (Mandžusko) hradia pobytové náklady pre 3-4 bežcov. Táto informácia ma okamžite zaujala a hneď som sa spýtal, koľko bežcov ešte ide. Po odpovedi, že zatiaľ iba Robo a Peťo (Zanický) som ihneď povedal, že by som išiel aj ja. Síce som ešte nevedel, koľko to bude stáť, či niečo uhradí mesto, ale niečo vo mne mi hovorilo, že to je príležitosť, ktorú treba využiť, kým mi to ešte behá.<br />
<br />
<br />
V priebehu niekoľkých dní bola moja účasť v "Žilinskom tíme" odsúhlasená aj Petrom, ktorý sa následne začal zaujímať v prvom rade o to, ako sa dostať na miesto určenia a potom späť. Na internete našiel letenky za asi 430 € na osobu do Pekingu a späť, čo ako sme potom zistili bola priam neuveriteľná cena.<br />
Keď sme ich objednali a potom aj zaplatili, náš výlet začal naberať jasnejšie kontúry. Keďže Changchun je od Pekingu vzdialený 1000km museli sme rozmýšľať aj nad cestou tam. Keďže lietadlo stálo skoro toľko ako z Európy do Číny rozhodli sme sa pre vlak. Lístky na rýchlovlak sa však nedali kúpiť bez dokladov, takže sme sa spoľahli (ja trochu s obavami) na ich kúpu priamo po príchode.<br />
<br />
Pozn. Od počiatku sme náš výlet brali nielen ako postupnosť cestovanie-beh-cestovanie, ale plánovali sme byť v Číne trochu dlhšie.<br />
<br />
Ďalšou vecou, ktorú bolo nutné vybaviť, boli víza. Keďže sme už mali zapletené letenky, ich získanie nám trvalo týždeň a neboli s tým žiadne problémy.<br />
<br />
<br />
Niekoľko týždňov pred odchodom sme sa stretli s Petrom Čaplickým, ktorý žije už niekoľko rokov v Číne a dokonca aj študoval v Changchune. Dal nám niekoľko dobrých rád, ale zároveň nás ešte trošku zneistil, keď vyhlásil, že letíme s nejakou treťotriednou spoločnosťou (Aerosvit). Okrem toho nám povedal, že lístky na vlak, vzhľadom na množstvo cestujúcich, sa tam väčšinou nedajú kúpiť v deň odchodu.<br />
Aj na základe týchto okolností som sa, s blížiacim sa termínom odchodu, cítil zvláštne, neisto. Na jednej strane som sa tešil na novú krajinu, inú kultúru, ľudí. Na druhej strane som mal obavy - aby som neochorel (poistka), ako telo zvládne inú stravu, ako budeme cestovať, ...<br />
Do svojho okolia som však svoju neistotu a obavy neprenášal a tváril som sa, čo sa týkalo Číny, suverénne. <br />
<br />
Pokračovanie bude :-)JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-10105063620713763722011-01-07T13:17:00.000+01:002011-01-07T13:17:51.022+01:002010Aj keď by sa to podľa článkov na tomto blogu mohlo zdať, že už asi nebehám, zatiaľ to nie je tak. Aj ja som bol prekvapený, keď som sa po dlhom čase pozrel na blog a zistil som, že za celý minulý rok som nenapísal ani čiarku.<br />
Napadli ma hneď dva dôvody:<br />
<ul><li>rok 2010 musel byť veľmi krátky - čo je ako sami uznáte blbosť, aj keď, čím som starší, tým rýchlejšie mi roky ubiehajú</li>
<li>v roku 2010 sa nestalo nič, čo by mi stálo za napísanie zopár riadkov - ani to nie je pravda, lebo vždy sa nájde niečo, čo stojí za zapísanie, napr. beh v Turanoch (iba 20s za Robom Rolkom), beh v Krasne (o prsia pred Lacom Sventekom), trápenie sa o mája do októbra (zranenie, ...)</li>
</ul> Po dlhšom uvažovaní som za hlavného vinníka celej situácie označil nedostatok času - teda veľa práce, zlú organizáciu času a všetko, čo s tým súvisí.<br />
<br />
Dúfam, že tento rok to bude lepšie. Keďže však nie som zástancom novoročných záväzkov, iba dúfam, že takto o rok si budem mať na čo zaspomínať pri čítaní svojich príspevkov na tomto blogu.<br />
<br />
Všetkým prajem veľa zdravia, šťastia a Božieho požehnania v roku 2011. Ako mi ktosi napísal, ostatné sa dá kúpiť.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-52703984129347510012009-11-09T11:24:00.009+01:002009-11-09T12:19:31.987+01:00Nie je beh ako behTrochu záhadný názov, že ? Ale v skratke vystihuje udalosti posledných mesiacov.<br />Takže po poriadku od posledného príspevku.<br /><br />Od posledného príspevku v tomto blogu už pretieklo Váhom veľa vody. Po Kysuckom maratóne som necítil potrebu písať. Eufória z výsledku ma držala dosť dlho a aj môj bežecký tréning sa tréningom nedal nazývať. Km síce nechýbali, ale chuť behať "kvalitu" hej. Z mojich výsledkov v tomto období sa da spomenúť len 10km v KNM za 35:26. Štrba, Rajec, Zátopkova 10, Košice - to všetko boli preteky, kde mi to nešlo podľa predstáv. Nebola chuť potrápiť sa a sem tam aj telo bolo proti. V období od 11. do 20. októbra som si preto naoridnoval kľud na lôžku. Nie doslovne, ale neubehol som ani 1km. Oddýchol som si a postupne začal zase pobehovať. Bez veľkých očí som išiel na preteky - Beh okolo Sidorova. Keďže neprišlo dosť dobrých bežcov, skončil som 3. v kategorii, zlepšil som sa tam však skoro o 2 min. To ma prekvapilo.<br />Preto som sa rozhodol, že pôjdem do Frýdku-Místku. O trati tamojšej "<span style="font-weight: bold;">Horníckej desítky</span>" som počul ako o veľmi rýchlej, tak som dúfal, že napriek slabšiemu tréningu by som mohol zabehnúť slušný čas. V mojej tajnej predstave pod 35 minút. Navonok som však rozprával o čase pod 36 minút.<br />Sobota bola upršaná, hmlistá. Cesta tam ubehla rýchlo. Pri prezentácii ma zaujalo množstvo bežcov všetkých vekových kategórií. S takým množstvo behu chtivých ľudí som sa na Slovensku - okrem MMM - ešte nestretol.<br />Na štarte som stál niekde v 6-7 rade. Po výstrele sa všetci rozbehli akokeby mali pred sebou max. 1 km. Bolo relatívne ťažké prepracovať dopredu. Súperov som nepoznal, nevedel som s kým bežať a ako rýchlo. 1 km - 3:23 - bol veľmi rýchly. Dav sa roztiahol a pomaly sa začali tvoriť skupinky. Zrazu sa vedľa mňa objavil Zigmunt Lyznicky - 58 ročný veterán z Poľska. Behá veľmi dobre, ale povedal som si, že ma dnes neobehne a ušiel som mu. Prvé tri km som bežal s prvou bežkyňou (tiež Poľka) za 10:09. Vedel som, že je to prirýchle. Dúfal som však, že aj keď spomalím, aj tak zabehnem dobre. 5km - 17:17 - napriek spomaleniu, stále ok. Tempo 3:34 som držal až do 8km. Stále som cítil šancu na čas pod 35 minút ( a čo keď už taká šanca nebude ? ) a spočítal som si, že musím zrýchliť. Našťastie sa mi to aj podarilo. 9 km som mal za 3:26 a posledný za 3:13 ( aj keď neviem, či bol dobre nameraný ). V cieľovej rovinke som už vedel, že splním svoj tajný cieľ. Nakoniec to bolo za <span style="font-weight: bold;">34:50</span>. Môj <span style="font-weight: bold;">osobák</span>. Po výkluse a prezlečení sme išli s Robom Rolkom, o ktorom sme tušili, že je na bedni, na vyhlasovanie výsledkov. Aké bolo moje prekvapenie, keď moderátor vyhlásil 5. v poradí a ja som zistil, že mám lepší čas, podobne aj ako 4. Skončil som nakoniec 3. za Robom, ktorý vyhral našu kategóriu a jedným Čechom. Výlet do Čiech sa mi vyplatil, a to nielen čo sa týka zabehnutého času.<br />Na oslavu som však nemal pomyslenie. Na druhý deň ma čakala Krasňanská 10, so svojou kopcovitou traťou. Beh je súčasťou našej bežeckej ligy, chodí tam veľa ľudí, takže by bola škoda nezískať nejaké body. V takom zmysle - beh za bodmi - aj môj beh vyzeral. Už po štarte mi bolo jasné, že sa mi nechce pretekať. Moji rivali z kategórie mi utiekli, takže som sa sústredil na dobehnutie. Bez nejakej veľkej námahy som dobehol o 3 minúty pomalšie ako v sobotu za 37:55.<br />Vyskúšal som si aj fartlek počas pretekov, keď som sem tam zrýchlil a sem tam spomalil.<br /><br />Celkovo to bol vydarený víkend.<br />Zase po roku sa mi podarilo zlepšiť si osobák na 10km, čo pre veterána nie je najhoršie. <br />Okrem toho som si dokázal, že sa dajú zabehnúť aj dva preteky za víkend.<br />Uvidím, ako to pôjde ďalej. Ale zatiaľ sa mi veľmi nechce makať - najmä keď posledné dobré výkony prišli po relatívne slabom tréningu :-)JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-10597661767896381002009-06-15T06:57:00.004+02:002009-06-15T08:43:25.532+02:00Konečne !!!Ťažko vypovedať slovami pocity, ktoré ma naplnili v cieli 35. ročníka Kysuckého maratónu v Čadci. Dajú sa však jednoducho vyjadriť týmto jediným slovom - <span style="font-weight: bold;">konečne</span>.<br /><br />Skúsim to popísať a vysvetliť od začiatku.<br />V roku <span style="font-weight: bold;">1984</span> (to som to teda zobral pekne od začiatku, že ?) som bežal svoj prvý maratón. Mal som <span style="font-weight: bold;">18 rokov</span> a bol som - no naivný. Bez poriadneho tréningu som ho zabehol ( aj odchodil) za 3:35. Aj keď som sa natrápil, veril som, že tréningom sa určite postupne zlepším a dostanem sa čoskoro pod 3 hodiny. Ale roky utekali, počet mojich absolvovaných maratónov pribúdal (do soboty 15), a ja som sa furt pod tú psychologickú hranicu nedostal. Od kamarátov, bežcov som pred každým maratónom počul, že to musím dať, že na to mám, ale v cieli som bol zase sklamaný. Počet tréningových km postupne rástol, ale nič nepomáhalo. Väčšinou som to dobre rozbehol, ale na 25-35km ako keby uťal. Hlava začala štrajkovať, nohy prestali poslúchať a ... Začal som sa maratónu vyhýbať.<br />Po niekoľkoročnej maratónskej prestávke som sa minulý rok rozhodol bežať Košice. Nabehal som oveľa viac km ako kedykoľvek predtým (aj keď oproti niektorým iným bežcom bolo mojich 250km mesačne žalostne málo), takže cieľ bol rovnaký ako predtým a bohužiaľ aj výsledok (viď článok na tomto blogu). Ale náznak pokroku už bol zreteľný, takže som pokračoval v nastúpenom tréningu s tým, že na jar skúsim zabehnúť Bratislavu. Po pomerne dobrej zimnej príprave ma však "zradili" zuby a tak som jarný maratón vynechal. Kilometre som však hltal ďalej. Naplánoval som si ďalší test v Čadci. Ako sa však termín Kysuckého maratónu približoval, začali ma trápiť zdravotné problémy. Už som si vravel, že to je maratónsky syndrom. Po Gabčíkovi - beh zo Žiliny do Rajeckých Teplíc - ma začalo pobolievať koleno a mal som aj tráviace problémy. Preto som si nedával veľké ciele. Hlavným cieľom bolo dobehnúť a "dotrénovať" na Rajec.<br /><br />Prišiel deň D. Moja Janka sa rozhodla, že pôjde so mnou. Synátor Martin naložil bicykel do auta a tiež išiel s nami. Po prezentácii a krátkom rozbehaní sa - asi 1,5km - som sa prezliekol a išiel na štart. Počasie bolo výborné, až na silný vietor. Obzeral som sa okolo seba a hľadal niekoho s kým by som začal bežať. Moja voľba padla na Ľuba Hrma (ako sa ukázalo, bola to najlepšia možná voľba v tento deň).<br />Po štarte sme prebehli 2 kolá na dráhe štadióna a vyrazili do Čadce. Trať Kysuckého maratónu smeruje po 2km okruhu Čadcou do Turzovky, Vysokej nad Kysucou a späť. Smerom tam fúkal nepríjemný a dosť silný protivietor. 1. km sme prebehli za 4:03, čo bolo dobré. Od začiatku sa vytvorila skupina asi 8 bežcov, ktorú ťahali Rudo Lorenčík a Ľubo Hrmo. Postupne sme prebehli <span style="font-weight: bold;">5km (20:19), 10km (40:42) a 15km (1:01:03)</span>. Tempo okolo 4:05 bolo pre mňa akurát. Za 15 km sa naša skupina začala trhať. Rudo s Ľubom držali tempo a postupne dobehli pred nami bežiaceho Igor Heleša a Mira Tomčányiho. Zrazu som zostal sám. Predo mnou asi tak 20-30m oni, za mnou tiež asi 20-30m zvyšky pôvodnej skupiny. Čo robiť ? Dobehnúť tých predo mnou s rizikom, že toto zrýchlenie ma môže stáť veľa síl, ktoré mi budú chýbať neskôr? Počkať na zvyšok skupiny, ktorá viditeľne spomalila? Riskol som to a postupne som začal dobiehať bežcov predo mnou. Po asi 1 km sa mi to podarilo. <span style="font-weight: bold;">20km (1:21:44)</span> naznačil, že napriek miernemu stúpaniu, držíme nasadené tempo. Na méte <span style="font-weight: bold;">polmaratón</span>u sme boli asi za <span style="font-weight: bold;">1:26:20</span>. Zostali sme s Rudom Lorenčíkom a Ľubom Hrmom traja.<br />Konečne obrátka a bežíme naspäť do Čadce. Zrazu železničné priecestie a bliká červená. Už vidíme aj vlak ako ide za nami naším smerom a trúbi. Čo teraz? Stihneme prebehnúť alebo budeme musieť zastať? Našťastie rušňovodič vlak skoro zastavil a nechal nás troch prebehnúť, za čo sme mu mávaním poďakovali. Bežíme dolu kopcom a Ľubo začal strácať kontakt. Čo sa deje? (V cieli som sa dozvedel, že mu vošiel kamienok do topánky a ...) Už sme iba dvaja. Pred nami veľká medzera, za nami asi tiež, ale to som nevedel, lebo som sa neobzeral. Od <span style="font-weight: bold;">25km (1:41:50)</span> mi Rudo začal pomaly utekať. Zase dilema - držať sa ho, alebo zostať sám ? Rozhodol som sa, že nebudem pokúšať osud a pobežím svojím tempom. <span style="font-weight: bold;">30km (2:00:58)</span> ukázal, že z kopca mi to išlo :-) Poznajúc priebeh mojich predchádzajúcich maratónov, som si kládol vždy cieľ dobehnúť na ďalšiu 5km métu. Cesta dole Kysucami je plná zákrut a osamelý bežec to tam má ťažké. Zrazu sa zozadu prirútil Igor Heleš. Rýchlo ma nechal za sebou. Na <span style="font-weight: bold;">35km (2:21:40)</span> som ho však znova dobehol. Ako mi potom povedal trénuje na 100km beh a to tak, že beží 5km rýchlo a potom 1 minútu chodí. Posledný 5km úsek od 35 po 40 km bol nekonečný. Začínal som toho mať dosť. Ale viera v dobrý čas ma hnala dopredu. Na <span style="font-weight: bold;">40km (2:43:10)</span> som už veril, že ak si dám pozor a nezraním sa, dobehnem do cieľa vo výbornom čase. Posledná rovina pred Čadcou. 1 km do cieľa. Už vidím Vlada Grečnára s priateľkou a Vilom Holákom ako ma povzbudzujú. Pred štadiónom čaká Janka. V eufórii jej prekvapenej dám rýchlu pusu a trielim na škváru, lebo za sebou zbadám blížiaceho sa bežca. Vbieham na štadión. Posledné kolo na dráhe, počujem svoje meno z úst Karola Poláka. <span style="font-weight: bold;">Cieľ</span>. Oficálne <span style="font-weight: bold;">2:52:23</span>.<br />Padnem do Jankinej náruče a v očiach mám slzy. Chcem sa tešiť, ale neviem ako dať emócie zo seba von. Tak tam len tak stojím s Jankou, Martinom. Pribehnú kamaráti - Milan, Vlado, Vilo. Blahoželajú mi. Idem za Rudom Lorenčíkom a ďakujem mu za výborné tempo a ospravedlňujem sa za zakopnutia. <br /><br />Čo dodať?<br /><br />Až postupne si uvedomujem, že som to KONEČNE dokázal. Som "sub 3" ako vraví eN. Trvalo mi to síce 25 rokov, ale ako je tu na blogu napísané - Pevná vôľa všetko zdolá.<br />Osobák som si zlepšil o viac ako 12 minút a myslím, že sa dalo aj viac, ale som taký rááád ...<br /><br />Ďakujem Martinovi, ktorý mi na občerstvovačkách podával môj ionťák, banány, soľ. Jeho prítomnosť mi veľmi pomohla.<br />Ďakujem Janke, že je a že si "starosti" o rodinu dokážeme rozdeliť tak, aby som mohol trénovať. <br /><br />Vďaka aj tebe Bože!!!<br /><br />PS.<br />Čerešničkou na torte bolo moje 7. miesto v kategórii mužov od 40 do 49 rokov a nakoniec vraj aj 3. miesto na majstrovstvách Slovenska veteránov v tej istej kategórii.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-5320856607943158562009-05-06T17:33:00.003+02:002009-05-06T17:52:32.531+02:00Výlet do Paríža - pretekyNastala nedeľa. Keďže sme bývali na druhom konci Paríža, odišli sme z domu už okolo 7.00. Prišli sme, zaprezentovali sme sa - z internetu sme zistili, že sme zaslali všetky potrebné doklady, takže to bolo bez problémov. Všade plno bežcov, ale taká pokojná atmosféra. Fúkal silný vietor, poprchávalo, bola zima. Miloš sa rozhodol, že nebude pokúšať osud a nepobeží. Zranenie, s ktorým už do Francúzska šiel, mu to nedovolilo.<br />Vďaka nahláseným časom sme sa všetci (Robo, Vlado a ja) dostali do privilegovanej štartovacej zóny, čo konkrétne znamenalo, že na štartovacej čiare sme boli 9 sekúnd po výstrele. Aj to však bolo pre Roba ako sa neskôr ukázalo dlho, lebo mu ušla skupinka, ktorú potom nedobehol a tým stratil aj umiestnenie na "bedni" vo svojej kategórii.<br />Robo sa po štarte stratil vpredu, Vlado zaostal za mnou, takže som v 22 tisícovom poli bežcov zostal z našej skupinky sám. Rozbehol som sa rýchlo. Prvých 5km za 18:15, 10km za 37:00. To sa však väčšinou bežalo z kopca. Potom začala trať stúpať a na mojom tempe sa to prejavilo. Začali ma obiehať skupinky bežcov. Snažil som sa ich zachytiť, ale nedarilo sa. Takže som vlastne celú druhú polovicu bežal sám. Na konci sa ešte viac rozpršalo. Ale eufória z blížiaceho sa cieľa mi nedovolila si to všímať. Posledná zatáčka, cieľ - 1:20:35. Pomocníci si rýchlo odstrihli čip, dostal som piť, jesť, a rýchlo do auta. Dážď hustol a ja som bol rádň, že to mám za sebou. Robo bol v cieli o 8 minút skôr a Vlado o 3 minúty neskôr.<br />Po preteku nám skoro rovnakú dobu ako sme bežali, išli preplnenými parížskymi ulicami domov, kde sme pri dobrom jedle a víne zhodnotili preteky.<br />Večer sme ešte absolovoali druhú časť prehliadky Paríža, pretože v pondelok naši domáci museli ísť do práce.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-82685675612432078372009-05-06T17:11:00.004+02:002009-05-06T17:33:28.094+02:00Výlet do Paríža - pred polmaratónomKonečne nastal deň "D". Vonku bolo hnusne, lialo ako z krhly, ale nás, výletníkov, to neodradilo. Viezli sme sa v Milošovej (Vojtek) Toyote do Bratislavy s očakávaním pekného zážitku. Naše polovičky chceli hlavne vidieť Paríž. Na letisko sme prišli pre istotu 2 hodiny pred odchodom vlaku a po asi hodine čakania sme boli informovaní, že lietadlo bude meškať. No čo už. Nakoniec sme však odleteli. V daždi. Zo vzletu sme nevideli nič. Keďže sme, moja Janka a ja, leteli po prvýkrát boli sme trochu nervózni. Po chvíli sme sa dostali nad oblaky. Videli sme lietadlá letiace oproti. Po chvíli (let trval iba 1:45 hod.) sme boli nad Parížom. Bolo jasno, takže bolo vidieť svetlá pod nami. Bolo to krásne, čo dávala najavo najmä moja Janka, že Miloš ?<br />V Paríži už náš čakal náš hostiteľ Vlado, ktorý si nás odviezol domov.<br />Na druhý deň sme sa rozhodli, že si v krátkosti prezrieme Paríž. Mali sme to aj so sprievodkyňou, ktorú nám robila Vladova manželka, pre zmenu tiež Janka.<br />Pozn. Aby sa to neplietlo, Robova priateľka je tiež Janka.<br />Keďže Paríž je velký a nás čakali preteky, s prehliadkou sme to nepreháňali. V sobotu potom išli na prehliadku po niektorých obchodoch iba naše polovičky.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-65264962450428727922009-03-11T10:18:00.007+01:002009-03-26T08:41:10.751+01:00Výlet do Paríža - čo mu predchádzalo<span style="font-weight: bold;">Beh to sú nielen tréningy a eventuálne preteky, ale podľa mňa hlavne stretávanie sa s priateľmi rovnakého "postihnutia".</span> Naplnením tohto motta bol aj náš výlet do Paríža. Na myšlienku absolvovať polmaratón v Paríži a popritom navštíviť aj Vojtekovcov a popozerať si Paríž ( alebo naopak? ) nás (Roba, Miloša a mňa) priviedli Vojtekovci, toho času bývajúci v Paríži, svojim pozvaním na návštevu. Už od začiatku sme plánovali výlet so svojimi polovičkami a od začiatku sme to brali skôr ako výlet. Dôvodom bol hlavne skorý termín preteku - začiatok marca.<br /><br />Realizácia začala už niekedy v novembri rezerváciou leteniek. Potom sme si vybavili lekársku prehliadku a Vlado Vojtek nás prihlásil. Stihli sme to tak akurát, lebo napriek tomu, že kapacita je 25000 bežcov, na Silvestra 2008 bolo prihlasovanie ukončené.<br />Pozn. Potvrdenie o lekárskej prehliadke je vo Francúzsku povinné a musí mať predpísanú formu, čo je prísne kontrolované.<br /><br />Keďže som sa (napriek "výletu") nechcel ísť do Paríža iba prebehnúť, v podstate som pokračoval v tréningu iba s týždňovou prestávkou v novembri, ak sa moje behanie dá tréningom nazvať. Trénoval som individuálne podobne ako po minulé roky, akurát s trochu väčšími objemami. Postupne som sa dostal až na 100 km za týždeň. Na I. zimnom kritériu v Žiline som s potešením zistil, že mám natrénované viac ako po minulé roky v daný čas. Bohužiaľ začiatkom februára ma zradili zuby (konkrétne stolička, ktorej sa už nepáčilo v mojej ústnej dutine) a v čase, keď bolo treba začať behávať trochu rýchlejšie, som týždeň nebehal vôbec. Po týždni som napriek ešte nedoliečenej rane postupne zase začal opatrne behať. Opatrne preto, lebo počasie bolo pod psa, väčšinou fúkalo a bola zima a nechcel som zase chytiť zápal. S normálnym tréningom som mohol začať až asi týždeň pred odletom do Paríža. Je pravda, že som si oddýchol, ale asi v nie najvhodnejšej dobe.<br /><br />Pokračovanie bude :-)JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-17160688464400216492008-11-13T16:42:00.007+01:002008-11-14T13:24:56.432+01:00Dobrý pocitAj keď, ako to už kdesi Pefo poznamenal, píšem do blogu väčšinou, keď nie je všetko tak ako by som si to predstavoval, dnes urobím výnimku potvrdzujúcu pravidlo.<br />Po MMM som si naordinoval - aj zásluhou zväčšujúcej sa záťaže v práci - relatívny oddych. Relatívny preto, lebo som znížil tréningové km na 30-35. Tento oddych trval 2 týždne. Potom som začal postupne pridávať km (teraz som na 70 za týždeň). Trénovalo sa mi ľahko, takže som si pobehával a pridával km. Niekedy som si namiesto pred tréningom plánovaného 10km klusu dal 14km, cez víkend potom dlhší asi 25 km beh. Sem tam som to preložil fartlekom alebo intervalmi 4x2km á 7:00-7:10. V podstate každý deň som beh začínal asi 15 minútovým behom do kopca za sídliskom. Intenzita behu vždy záležala na momentálnom chcení. ( a väčšinou sa mi chcelo )<br />Zhoršilo sa to až s posunom času. Tá hodina mi narobila problémy vo výbere tréningových tratí. Teraz už behávam iba pri umelom osvetlení a teda aj "kvalita" tréningov išla trocha dole. Je to však relatívne.<br />Aj zdravie mi slúžilo. Tu musím zaklopať na drevo.<br /><br />Aby som predišiel problémom s krížami, ktoré som mal minulý rok, po MMM som začal chodiť do posilovne ( alebo ako to vraj je správne do posilňovne ). Cvičím tam hlavne cviky na chrbát, ruky.<br /><br />Z takéhoto tréningu som išiel na prvé preteky po MMM až minulý týždeň. Na kopci v Žiline sa bežal <span style="font-weight: bold;">Beh 17. novembra</span>. Išlo v podstate o výbeh kopca, prudký zbeh a jednu asi 200m rovinku, čo sa bežalo 4x. Keďže hlavným cieľom bolo neublížiť si pred Krasňanskou 10, kopce som vybiehal v pohode, dole som išiel pomaličky. So svojím výkonom som bol spokojný.<br /><br />A potom prišla nedeľa 9.11. a <span style="font-weight: bold;">Krasňanská 10</span>. Už cestou na preteky som bol správne nabudený. V aute mi Miloš (Vojtek) ohľadom môjho času predpovedal, že by som mal ísť okolo 36 minút. Ja som odpovedal, že tak okolo 35 minút. videl som, že spolucestujúcich táto predpoveď zaskočila. Pri prezentácii som zbadal zaregistrovaných niekoľko bežcov v mojej kategórii, ktorí ma pravidelne porážali, takže som vyhlasil, že budem rád, ak skončím do 6. miesta. Myslel som tým v kategórii. Po dobrej rozcvičke, za krásneho počasia sme vybehli. Poučení zbytočne rýchlymi začiatkami som sa držal tempa, ktoré nasadil Peťo Portášik. Asi po km sme sa začali približovať vedúcej skupine a na 2km sme ich dobehli. Držal som sa v čelnej skupine až do 6km. Keďže fúkal mierny protivietor, nechal som ťahať mladších. Medzičas na 5km bol vraj 17:22. Vraj preto, lebo nie je isté, či to bol presne 5km, keďže žiadny iný km nebol značený. Po tom 6km sa naša skupina začala naťahovať. Keďže som tak rýchlo ešte desiatku nerozbiehal, nevedel som či nasadené tempo udržím a zaostal som. Vzhľadom na medzičas som vedel, že ak sa nič nestane, mal by som atakovať 35 minútovú hranicu. Bohužiaľ sa mi to nepodarilo a trochu som spomalil. Aj tak som však bol spokojný - veď časom <span style="font-weight: bold;">35:09</span> som si urobil osobák a celkovo, aj vďaka neúčasti viacerých lepších bežcov, som bol 5.<br />PS1.<br />S odstupom času si však myslím, že som asi bol v daný deň schopný bežať to aj o 10s rýchlejšie (bohužiaľ asi).<br />PS2.<br />V doznievajúcej eufórii z nedele som si ešte v stredu tohoto týždňa zlepšil najlepší tohtoročný výkon na 3km na <span style="font-weight: bold;">9:54</span>.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-44304910753617677012008-10-07T09:47:00.009+02:002008-10-07T16:18:59.780+02:00Iba osobák<span style="font-weight: bold;">Tak a mám osobák!!!</span> To bolo prvé čo ma napadlo, keď som v nedeľu dobehol v Košiciach do cieľa MMM. Po troch rokoch v cieli maratónu. <br /><ul><li>Maratónu, na ktorom som sa v roku 1984 ako 18-ročný neskutočne vytrápil a ešte týždeň som potom nemohol poriadne chodiť. </li></ul><ul><li>Maratónu, na ktorom som bol 7x a bežal som aj do Sene a späť, aj prvý okruh mestom a aj terajší okruh. ( Ako som začul, možno, že poslednýkrát, lebo kvôli výstavbe Auparku na Nám. Osloboditeľov sa bude musieť trasa zase pozmeniť.)</li></ul><ul><li><span style="font-style: italic;">Ale aj maratónu, kde som stretol svoju celoživotnú lásku.</span></li></ul>Moje pocity však boli zmiešané. Bol som rád, že to mám za sebou, že je to osobák, ale ...<br /><br /><span style="font-style: italic;"></span><span style="font-style: italic;">Bol to zaujímavý víkend. </span> Prezentáciu som stihol v piatok dve minúty pred 20.00. Keďže maratón v Košiciach spájame s návštevou našich mám (Lipany, Krivany) bol som rád, že sa nemusím v sobotu vracať späť do Košíc. Celú sobotu pršalo a bola zima. Behať som už nebol. Od stredy ma pobolievala pravá achilovka (po maratóne paradoxne vôbec). V nedeľu ráno som v Košiciach stretol spolužiaka, ktorého som 5 rokov nevidel (ďalší riadil dopravu a povzbudzoval).<br />Na štarte som stretol Ondreja H., s ktorým som plánoval bežať, lebo som nemal predstavu ako rýchlo začať. Všetko to boli dobré znamenia.<br /><br />Štart.<br />Stojíme s Ondrejom relatívne vpredu, takže napriek skoro 1500 bežcom sme na štartovej čiare asi za 20 sekúnd. Vďaka mase bežcov je protivietor na Hlavnej nejaký slabý (čo ako sa neskôr ukáže, sme podcenili). Prvá päťka za nami, skoro celá v protivetre asi za 20:45. Druhá je zase po vetre - 19:50. Bežím v pohode. Pridal sa k nám aj Laco Sventek. Na 15km som zobral polovicu gelu, 20km druhú. Už je tu obrátka - polka za 1:25:30. Vyzerá to nádejne. Žiadne problémy, dobrý pocit z behu. Po obrátke zrazu silný protivietor, ktorý po štarte masa bežcov prebila. Ešte 25 km za 1:43:30. Ondrejovi niečo nesadlo a žalúdok sa mu búri. Skúšam ho potiahnuť, ale na 29km vzdáva a ja zrazu ostávam sám. Keďže bežím po vetre, ide to a na 30km som za 2:05. Beriem ďalší gel - na 2x. Postupne ma však dobiehajú ďalší bežci, čo využijem a od 31km po 33km sa v silnom protivetre schovám v jednej skupinke. 35km za 2:27 nesignalizuje žiadne veľké spomalenie. Bežím v pohode s úsmevom, aj keď trochu pomalšie ako by som chcel. Zase protivietor - úsek od 36km po 39 km. Veterná stena sa spojila s mojou stenou v hlave, o ktorej som dovtedy ani nevedel, a vytvorili predo mnou múr. Tieto tri km rozhodli. Týchto viac ako 17 minút rozhodlo. Aj keď som nezastal úplne, s behom to nemalo veľa spoločného. Na 39km som dobehol Tibora Vaňa s policajným a zdravotným doprovodom (bežal polku). Pomaly, ako sa otáča smer behu aj ja sa rozbieham. 40km za 2:55. Posledný úsek medzi divákmi. A už vidím na časomieru. Pohodlne, bez záverečného naháňania sa za časom, bežím po modrom koberci.<br />Cieľ - 3:04:57.<br />Janka a deti ma čakajú a tešia sa, že som tak skoro v cieli: "Veď si si vytvoril osobák."<br />A ja ? Ako som už napísal - mám zmiešané pocity. Som rád za osobák. Som rád, že som maratón po 3 rokoch zabehol v pohode. Som rád, že ma dnes - utorok - nič nebolí. (Aj vďaka výbornej masáži po behu). Z behu som mal dobrý pocit - okrem tých 3km.<br /><br />Otázky však zostávajú - Čo chýbalo, aby to bolo pod 3 ? Kde som spravil chybu ?<br /><br />PS. Vďaka Ondrej. Ozvi sa, kde si dáme reparát.<br /><br />PS2. Víkend mal bohužiaľ ešte jednu chybu - ochoreli nám obe naše dievčatá.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-41798098211076172262008-07-10T13:23:00.002+02:002008-07-10T13:37:02.065+02:00Krok sem, krok tamAsi tak ako je to v názve by sa dal nazvať môj prístup k behu v posledných 2-3 týždňoch. Je to zaujímavé, že v zime, keď bolo vonku hnusne a tma prišla skoro, som sa prinútil a išiel si zabehať skoro každý deň. Teraz keď je vonku relatívne pekne (ak sa hic spojený s občasnými búrkami tak dá nazvať) sa mi nechce. A je to len otázka chcenia, lebo keď sa prekonám, som schopný odtrénovať aj dobré tréningy. A tak po dvoch troch dňoch mám vždy jeden deň pauzu. Týždenne nabehám teraz tak 70-80 km. Jeden deň v týždni makám (ha ha ... ) a ostatné sa len tak presúvam, čiže <span style="font-weight: bold;">krok sem, krok tam</span>.<br /><br />Možno je to tak aj lepšie, aj keď červík pochybosti hlodá.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-5138172793953209142008-06-05T15:04:00.004+02:002008-06-05T15:45:29.864+02:00Vzdanie (sa)V sobotu som prvýkrát vzdal preteky (vlastne druhýkrát, ale vtedy pred 10 rokmi som vzdal <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_0">RM</span> pre neschopnosť pohnúť nohou). Vzdal som na 18km <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_1">polM</span>.<br />Ale pekne od začiatku. Na preteky som sa pripravoval poctivo niekoľko týždňov. Týždenné dávky som mával okolo 95-100km, iba posledný týždeň pred pretekmi som klesol na 80km. V týždni pred som bol v stredu 4x2 á 6:56-7:00. Vo štvrtok a piatok som to <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_2">vyklusal</span> a v sobotu ráno som bol v pohode. Ešte aj rozcvička bola <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_3">OK</span>. Bohužiaľ to bolo to posledné <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_4">OK</span>. Plánoval som rozbehnúť tak okolo 3:40 s tým, že vzhľadom na trať a počasie to ku koncu klesne tak ku 3:55, ale čas by mal byť pod 1:20:00. Podľa toho som začal. Ale čo to? Po 1km za 3:45 som začal pociťovať ťažké nohy a spomaľoval som. 5km - 19:20, 10km - 41:45, 13km -56:40. To som už v podstate nebežal a rozmýšľal kedy to vzdám (Akurát, že sme sa <span class="blsp-spelling-corrected" id="SPELLING_ERROR_5">vzďaľovali</span> od cieľa, takže ...). Od 8km ma postupne začali predbiehať najprv 50-<span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_6">tnici</span>, potom 2 ženy a nakoniec aj 60-<span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_7">tnici</span>. Ani ich som sa nedokázal udržať. Na 13km ma dobehli <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_8">Janko</span> <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_9">Bujňák</span> a <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_10">Peťo</span> <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_11">Lazar</span>. Ani neviem prečo, povedal som si, že to ešte skúsim rozbehnúť a pokiaľ dobehnem 60-<span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_12">tnikov</span> pred sebou do 18km, nevzdám. 14km-4:10, 15km-4:15, 16km-3:55, 17km-3:56, 18km-4:05 a celkovo za 1:16:30. Napriek tomu "šprintu" som ich však nedobehol. Takže som vzdal a ten kúsok do cieľa doklusal.<br /><br />Odvtedy vo mne vŕta, urobil som dobre alebo nie? Veď podľa posledných km som to mohol dať tak za 1:29:00.<br />Skúsim priblížiť dôvody (a tým si ich zároveň aj vyjasniť):<br /><ul><li>od začiatku sa mi bežalo zle - od začiatku som cítil nohy ako keby boli z olova. Príčinou, ako sme ju analyzovali s <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_13">RR</span>, bol asi ten tvrdší tréning v stredu.<br /></li><li>nevedel som sa prekonať - Keď som v teple, ktoré bolo v sobotu, nedokázal udržať ani to "pomalé" tempo, úplne som sa opustil. Vôbec mi nezáležalo na tom ako bežím. Keby bolo do cieľa bližšie, zabalím to už na 12km.<br /></li><li>pesimistické myšlienky - V behu som v ten deň nenašiel potešenie. Nebol som rád, že vôbec môžem bežať, aj keď podľa mňa, veľmi pomaly.<br /></li><li>nereálny cieľ - Pri tomto uvažovaní som si uvedomil, že cieľ dať to pod 1:20:00 bol v tomto počasí nereálny a zbytočne <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_14">zväzujúci</span>. </li><li>snaha nebyť horší ako ... - S odstupom času toto považujem za najväčší dôvod. Nechcel som skončiť za 60-<span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_15">tnikmi</span>.<br /></li></ul>Toto boli dôvody. Teraz ma to mrzí, že som sa nevedel prekonať, ale asi každý ma raz za čas deň <span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_16">blbec</span>, keď sa mu jednoducho nechce.<br />Poučenie, ktoré si z toho zoberiem je, že treba trénovať viac s rozumom, že aj napriek tomu som dokázal dať 14-18km za 20<span class="blsp-spelling-error" id="SPELLING_ERROR_17">min</span> a že si beh musím viac užívať, aj keď sa práve nedarí tak, ako som si to <span class="blsp-spelling-corrected" id="SPELLING_ERROR_18">predstavoval</span> . Čo vy na to ?JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-31940353554717682612008-05-13T15:12:00.002+02:002008-05-13T16:12:04.189+02:00Prečo nepíšemZaložil som si blog. Chcel som teda niečo písať. Niečo zo seba vydať, aby si to eventuálne niekto prečítal. A nepíšem. <br />Včera počas behu som rozmýšľal - a prečo vlastne už skoro mesiac nepíšem ?<br />Prišiel som k týmto záverom:<br />Nepíšem preto<br />- lebo mám pocit, že to nikto nečíta - je mi to síce jedno, ale zase som rád, keď mám nejakú odozvu na svoju prácu<br />- lebo sú MS v hokeji - ďalšia skvelá výhovorka :-)<br />- lebo nemám čas - to je síce pravda, ale keď človek chce, nejaký čas si určite nájde<br />- lebo nemám o čom písať - to je síce tiež pravda, ale keď ...<br />- lebo už zase trénujem - teda snažím sa behať, ale väčšinou iba to, poriadny tréning - čo to vlastne je ?<br />- lebo ...<br />Všetko sú to závažné dôvody.<br />Avšak keď som tak dobiehal domov, napadol ma ten hlavný dôvod (skôr Dôvod).<br />Neviem ako ostatní, ale ja najviac píšem vtedy, keď mám nejaké problémy. Vtedy sa potrebujem vyrozprávať. A pred mesiacom som mal problémy. Bol som smutný z nebehania, z km ktoré ako som si myslel, vyšli navnivoč, z ... Potreboval som to zo seba dostať. Nečakal som rady, odpovede.<br />A blog je na to ideálny. <br /><br />Preto píšem, keď sa mi chce.<br />------------------<br />Počas behu som to mal vymyslené lepšie, ale nenapísal som si to a zabudol :-(JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-23192535599524817402008-04-18T16:08:00.002+02:002008-04-18T18:23:09.042+02:00a je to v ...... tak presne to som si pomyslel v polovici marca. Ale poďme pekne po poriadku. Minulý rok som skončil (a nový začal) bolesťami krížov. Ale keďže sa tá bolesť dala zniesť (a pri behu to nebolelo), behal som. Postupne som zvyšoval km až na 100km za týždeň koncom februára. V januári a februári som dokopy nabehal pre mňa neuveriteľných 650km a tak som sa začal psychicky pripravovať na to, že v Bratislave pôjdem na maratón. Dal som si však podmienku, že tri týždne predtým si zabehnem 23-25km v tempe maratónu a potom sa rozhodnem.<br />Prišiel deň skúšky. Nedeľa, počasie nič moc. Idem na to. Po rozbehových 3 km začínam tempom asi 4:05 a držím, držím bez problémov 20km, potom trochu spomaľujem, ale 4:10 som udržal do 23km. Akurát, že sa rozfúkal nepríjemná protivietor, takže námaha je väčšia. Po 23 km spomaľujem a doklušem domov. Je mi síce zima, ale pripisujem to únave.<br />Na druhý deň sa cítim zle, začínam pokašliavať - nebehám. Počas celého nasledujúceho týždňa sa liečim podomácky, ale nepomáha to, takže idem k MUDr. Mám zapálené dutiny, ...<br />Je mi jasné, že maratón je aspoň nateraz preč.<br /><br />Po dopratí liekov, je tu Veľká noc a s ňou hnusné počasie, takže beh tak akosi automaticky ani nespomínam (manželka je veľmi rada).<br />Začínam opatrne až po sviatkoch a cítim sa akokeby som začínal po minimálne dvojmesačnej pauze a nie po dvojtýždennej.<br />Aj po týždni behania sa ešte necítim vo svojej bežeckej koži.<br />Po dvoch týždňoch sa to pomaly zlepšuje, už nemám nohy ako z olova, keď skúsim bežať "rovinku". Krok sa tak akosi automaticky predĺžil, beh sa pomaly stáva zase radosťou a nie utrpením.<br /><br />Ps. Na tejto vynútenej prestávke bolo dobré to, že ma prestali úplne bolieť kríže. (klop, klop, klop)JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-81430112607759612132008-04-10T15:58:00.003+02:002008-04-10T16:17:31.401+02:00Rekapitulácia 2007<span style="font-family: arial;">Minulý rok som nabehal prvý krát nad 3000 km (3100). Možno sa to niekomu bude zdať málo, ale oproti predchádzajúcemu roku to bolo asi o 20% viac. Stálo ma to veľa času, hlavne po večeroch, keďže ráno sa mi nebehá dobre. Okrem zvýšenia objemu som zmenil aj spôsob tréningu. Keďže zima bola dobrá, v januári som začal pridávať objem. Začínal som tempami okolo 4:50min/km. V podstate až do marca som nebehal nič rýchlejšie - okrem pretekov. Potom som začal behávať aj úseky - niekedy 2km opakovania (á 3:30), niekedy 4km ( á 3:40). Ale nič rýchlejšie.<br />A podľa mojich výsledkov - samozrejme nie všetkých - to aj prinieslo úžitok.<br />Zlepšil som si osobáky od 15 km až po 25 km. A čo bolo zaujímavé aj na 1 km. Napriek tomu, že som v tréningu nezabehol rýchlejší km ako za 3:20.<br />Bohužiaľ som sa uprostred leta zranil - teraz viem, že to bolo kvôli slabému strečingu - takže som začínal v auguste skoro ako keby od začiatku.<br />Napriek tomu som s minulým bežeckým rokom spokojný.<br />Tento rok som sa preto rozhodol pokračovať podobným spôsobom tréningu - ale o tom nabudúce.<br /></span>JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-8707305246868499772.post-29791722509790684182008-04-08T15:30:00.001+02:002008-04-10T15:57:17.390+02:00Prečo?Založil som si blog.<br />Myšlienku urobiť to som nosil v hlave už dlhšie, ale akosi nikdy na to nebol - buď čas, alebo chuť, alebo dôvod, alebo ... . Veď to poznáte.<br />Ale, pred týždňom som si založil blog. Prvý krok som urobil. Teraz ho ešte naplniť zmysluplným textom. Teda čím ?<br />---------------------------<br />Na úvod niečo o mne.<br />Tento rok mám xx rokov. Mám tri krásne zatiaľ ešte "deti" a krásnu ženu, ktorá to má som mnou niekedy ťažké ( a niekedy aj ja s ňou ).<br />V práci väčšinou sedím - za počítačom, za katedrou, ..., takže možno aj z tohto dôvodu behám. Behám síce s prestávkami už viac ako 25 rokov, takže sedenie určite nebol dôvod, že som začal behať. Hlavný dôvod bol ten, že som chcel niečo dosiahnúť SÁM.<br />Aj preto som už v roku 1984 absolvoval MMM. Napriek hroznej skúsenosti, keď som ako mladý zajac podcenil prípravu a telo po maratóne odmietalo poslušnosť (psychické následky tohto maratónu nesiem dodnes ) som na beh nezanevrel. Do roku 2000 som bol druhom bežca - bežec občasný. Viac menej pravidelne som behal, ale niekedy aj polroka nebehal.<br />Potom prišlo obdobie, keď som už behával pravidelne, ale nie systematicky. Nikdy som však nebol hltačom kilometrov.<br />Vždy som však mal a doteraz mám jeden cieľ: <span style="font-weight: bold;">maratón pod tri</span>. (Je nás takých viac, že ?)<br />Preto som posledné dva, tri roky začal behať viac kilometrov, pomalšie, systematickejšie. Aspoň si to myslím. Zatiaľ však bez očakávaného výsledku. Prečo? Lebo mám strach. Mám strach postaviť sa na štart maratónu a zase ho dobehnúť nad tri. Mám strach z ďalšieho neúspechu - je to vôbec neúspech dať to napr. za 3:15 ? Mám strach, že mám málo natrénované, mám strach ...<br /><br />A to je asi hlavný dôvod, prečo som si založil blog.JaRuhttp://www.blogger.com/profile/13464680714275195965noreply@blogger.com3