15. 6. 2009

Konečne !!!

Ťažko vypovedať slovami pocity, ktoré ma naplnili v cieli 35. ročníka Kysuckého maratónu v Čadci. Dajú sa však jednoducho vyjadriť týmto jediným slovom - konečne.

Skúsim to popísať a vysvetliť od začiatku.
V roku 1984 (to som to teda zobral pekne od začiatku, že ?) som bežal svoj prvý maratón. Mal som 18 rokov a bol som - no naivný. Bez poriadneho tréningu som ho zabehol ( aj odchodil) za 3:35. Aj keď som sa natrápil, veril som, že tréningom sa určite postupne zlepším a dostanem sa čoskoro pod 3 hodiny. Ale roky utekali, počet mojich absolvovaných maratónov pribúdal (do soboty 15), a ja som sa furt pod tú psychologickú hranicu nedostal. Od kamarátov, bežcov som pred každým maratónom počul, že to musím dať, že na to mám, ale v cieli som bol zase sklamaný. Počet tréningových km postupne rástol, ale nič nepomáhalo. Väčšinou som to dobre rozbehol, ale na 25-35km ako keby uťal. Hlava začala štrajkovať, nohy prestali poslúchať a ... Začal som sa maratónu vyhýbať.
Po niekoľkoročnej maratónskej prestávke som sa minulý rok rozhodol bežať Košice. Nabehal som oveľa viac km ako kedykoľvek predtým (aj keď oproti niektorým iným bežcom bolo mojich 250km mesačne žalostne málo), takže cieľ bol rovnaký ako predtým a bohužiaľ aj výsledok (viď článok na tomto blogu). Ale náznak pokroku už bol zreteľný, takže som pokračoval v nastúpenom tréningu s tým, že na jar skúsim zabehnúť Bratislavu. Po pomerne dobrej zimnej príprave ma však "zradili" zuby a tak som jarný maratón vynechal. Kilometre som však hltal ďalej. Naplánoval som si ďalší test v Čadci. Ako sa však termín Kysuckého maratónu približoval, začali ma trápiť zdravotné problémy. Už som si vravel, že to je maratónsky syndrom. Po Gabčíkovi - beh zo Žiliny do Rajeckých Teplíc - ma začalo pobolievať koleno a mal som aj tráviace problémy. Preto som si nedával veľké ciele. Hlavným cieľom bolo dobehnúť a "dotrénovať" na Rajec.

Prišiel deň D. Moja Janka sa rozhodla, že pôjde so mnou. Synátor Martin naložil bicykel do auta a tiež išiel s nami. Po prezentácii a krátkom rozbehaní sa - asi 1,5km - som sa prezliekol a išiel na štart. Počasie bolo výborné, až na silný vietor. Obzeral som sa okolo seba a hľadal niekoho s kým by som začal bežať. Moja voľba padla na Ľuba Hrma (ako sa ukázalo, bola to najlepšia možná voľba v tento deň).
Po štarte sme prebehli 2 kolá na dráhe štadióna a vyrazili do Čadce. Trať Kysuckého maratónu smeruje po 2km okruhu Čadcou do Turzovky, Vysokej nad Kysucou a späť. Smerom tam fúkal nepríjemný a dosť silný protivietor. 1. km sme prebehli za 4:03, čo bolo dobré. Od začiatku sa vytvorila skupina asi 8 bežcov, ktorú ťahali Rudo Lorenčík a Ľubo Hrmo. Postupne sme prebehli 5km (20:19), 10km (40:42) a 15km (1:01:03). Tempo okolo 4:05 bolo pre mňa akurát. Za 15 km sa naša skupina začala trhať. Rudo s Ľubom držali tempo a postupne dobehli pred nami bežiaceho Igor Heleša a Mira Tomčányiho. Zrazu som zostal sám. Predo mnou asi tak 20-30m oni, za mnou tiež asi 20-30m zvyšky pôvodnej skupiny. Čo robiť ? Dobehnúť tých predo mnou s rizikom, že toto zrýchlenie ma môže stáť veľa síl, ktoré mi budú chýbať neskôr? Počkať na zvyšok skupiny, ktorá viditeľne spomalila? Riskol som to a postupne som začal dobiehať bežcov predo mnou. Po asi 1 km sa mi to podarilo. 20km (1:21:44) naznačil, že napriek miernemu stúpaniu, držíme nasadené tempo. Na méte polmaratónu sme boli asi za 1:26:20. Zostali sme s Rudom Lorenčíkom a Ľubom Hrmom traja.
Konečne obrátka a bežíme naspäť do Čadce. Zrazu železničné priecestie a bliká červená. Už vidíme aj vlak ako ide za nami naším smerom a trúbi. Čo teraz? Stihneme prebehnúť alebo budeme musieť zastať? Našťastie rušňovodič vlak skoro zastavil a nechal nás troch prebehnúť, za čo sme mu mávaním poďakovali. Bežíme dolu kopcom a Ľubo začal strácať kontakt. Čo sa deje? (V cieli som sa dozvedel, že mu vošiel kamienok do topánky a ...) Už sme iba dvaja. Pred nami veľká medzera, za nami asi tiež, ale to som nevedel, lebo som sa neobzeral. Od 25km (1:41:50) mi Rudo začal pomaly utekať. Zase dilema - držať sa ho, alebo zostať sám ? Rozhodol som sa, že nebudem pokúšať osud a pobežím svojím tempom. 30km (2:00:58) ukázal, že z kopca mi to išlo :-) Poznajúc priebeh mojich predchádzajúcich maratónov, som si kládol vždy cieľ dobehnúť na ďalšiu 5km métu. Cesta dole Kysucami je plná zákrut a osamelý bežec to tam má ťažké. Zrazu sa zozadu prirútil Igor Heleš. Rýchlo ma nechal za sebou. Na 35km (2:21:40) som ho však znova dobehol. Ako mi potom povedal trénuje na 100km beh a to tak, že beží 5km rýchlo a potom 1 minútu chodí. Posledný 5km úsek od 35 po 40 km bol nekonečný. Začínal som toho mať dosť. Ale viera v dobrý čas ma hnala dopredu. Na 40km (2:43:10) som už veril, že ak si dám pozor a nezraním sa, dobehnem do cieľa vo výbornom čase. Posledná rovina pred Čadcou. 1 km do cieľa. Už vidím Vlada Grečnára s priateľkou a Vilom Holákom ako ma povzbudzujú. Pred štadiónom čaká Janka. V eufórii jej prekvapenej dám rýchlu pusu a trielim na škváru, lebo za sebou zbadám blížiaceho sa bežca. Vbieham na štadión. Posledné kolo na dráhe, počujem svoje meno z úst Karola Poláka. Cieľ. Oficálne 2:52:23.
Padnem do Jankinej náruče a v očiach mám slzy. Chcem sa tešiť, ale neviem ako dať emócie zo seba von. Tak tam len tak stojím s Jankou, Martinom. Pribehnú kamaráti - Milan, Vlado, Vilo. Blahoželajú mi. Idem za Rudom Lorenčíkom a ďakujem mu za výborné tempo a ospravedlňujem sa za zakopnutia.

Čo dodať?

Až postupne si uvedomujem, že som to KONEČNE dokázal. Som "sub 3" ako vraví eN. Trvalo mi to síce 25 rokov, ale ako je tu na blogu napísané - Pevná vôľa všetko zdolá.
Osobák som si zlepšil o viac ako 12 minút a myslím, že sa dalo aj viac, ale som taký rááád ...

Ďakujem Martinovi, ktorý mi na občerstvovačkách podával môj ionťák, banány, soľ. Jeho prítomnosť mi veľmi pomohla.
Ďakujem Janke, že je a že si "starosti" o rodinu dokážeme rozdeliť tak, aby som mohol trénovať.

Vďaka aj tebe Bože!!!

PS.
Čerešničkou na torte bolo moje 7. miesto v kategórii mužov od 40 do 49 rokov a nakoniec vraj aj 3. miesto na majstrovstvách Slovenska veteránov v tej istej kategórii.