11. 12. 2011

Výlet do Číny VII. - Kontrasty

Druhý deň v Bejingu sa budíme ráno o šiestej. Keďže však nemáme na izbe okno, nevidíme ako je vonku. Vysielame Peťa, ide celkom rád, na výzvedy. Vonku je teplo, takže ideme na výlet dosť naľahko.
Aj keď je odchod plánovaný na pol ôsmu, vzhľadom na dopravnú zápchu sa mikrobus, ktorým sme cestovali, dostane k nám až okolo pol deviatej. Aj preto je potom prvá polovica výletu veľmi uponáhľaná.

V mikrobuse sme deviati. Dvaja Ukrajinci, dvaja Angličania, sprievodca, šofér a my traja. Keďže je výlet relatívne lacný, jeho súčasťou je aj predvádzanie rôznych produktov. Po asi hodine jazdy zastavujeme na kraji Bejingu v malej fabrike na spracovanie nefritov. Cieľom každej z týchto prezentácií je niečo predať, takže po ukázaní výroby rôznych suvenírov z nefritov nás tam držia ešte asi pol hodiny, či si to nerozmyslíme a niečo nekúpime.



Po návšteve nefritovej fabriky nasleduje cesta k Veľkému Čínskemu múru. Ideme k zrenovovanej a najnavštevovanejšej časti múru, do Badaling-u.
Na parkovisku je množstvo autobusov, mikrobusov. Keď sa zdola pozeráme na časť múru, vidíme davy ľudí. Keďže kvôli už spomínanej dopravnej zápche meškáme, na prehliadku dostávame ani nie hodinu a pol. Naša mikrobusová skupina sa delí a vyrážame. Pri ceste po schodoch nahor predbiehame spomínané davy a za relatívne krátky čas sme na konci zrekonštruovaného asi tak 1,5 km dlhého úseku. Schody v niektorých miestach sú veľmi strmé a pre niektorých tiežturistov v sandáloch a šľapkách aj veľmi ťažko zvládnuteľné. Najmä keď musia nosiť so sebou aj nejaké tie kilogramy naviac.
Na múre je niekoľko veží, v ktorých sa tiež zastavujeme a dokumentujeme náš pobyt. Pri spiatočnej ceste sa rozdeľujeme a Peťo sa vydáva iným smerom. Cesta k mikrobusu, ako sa nám zdá, vedie aj tadiaľto, tak to chce preskúmať. My s Robom ideme dolu pôvodnou trasou. Cestou kupujeme nejaké suveníry. Sme so sebou celkom spokojní, lebo sa nám darí zjednať z pôvodnej ceny celkom slušnú cenu. Ako však zistíme v ďalších dňoch, aj nami zjednaná cena je ešte asi 2-4x väčšia za akú sa rovnaké výrobky predávajú niekde v obchodoch.
V stanovený čas sme všetci pri mikrobuse (aj Peťo, ktorý zokruhoval cestu po múre). Ide sa na obed. Mikrobus po chvíli zastavuje pri reštaurácii. Je plno, ale pre nás je pripravený stôl, na ktorý nosia jedlo. My sme zvyknutí z Changchunu, ale naši spolucestujúci iba nedôverčivo ochutnávajú prinesené pokrmy. Nakoniec však hlad zvíťazí a po chvíli sú taniere prázdne.
Náš výlet pokračuje návštevou hrobiek dynastie Ming. Keďže vonku je teplo, sme radi, že sa môžeme poprechádzať v tieni stromov a na miestach, kde sú uložené pozostatky niektorých čínskych cisárov.
Aby toho nebolo dosť, čaká nás ešte návšteva dvoch prezentácií - fabriky na spracovanie hodvábu a čajovne. V obidvoch to prebiehalo tak ako pri nefritoch - ukážka, ponuka, čakanie, či si niečo nekúpime. Niektorí kúpia, niektorí nie a ide sa ďalej.
Po návšteve čajovne - kde sme sa dozvedeli, ako pripravovať čaj a ako ho piť - sa lúčime s našim sprievodcom (aj keď sa mu to veľmi nepáči) a keďže sme blízko Olympijskeho centra, ideme tam.


Návšteva okolia Vtáčieho hniezda - štadióna, na ktorom sa konali 29. olympijske hry - je svetlým bodom tohto dňa (čo však zatiaľ nevieme).
Vtáčie hniezdo spolu s plaveckým štadiónom a ďalšími halami stojí na priestrannom námestí. Pred OH 2008 tu boli hutongy, kde bývali tisíce ľudí, Kvôli megalomanským  hrám, aby Čína ukázala svoju veľkosť, museli ustúpiť. Kde bývajú pôvodní obyvatelia tohto priestoru neviem. Štadión a jeho okolia však pôsobia veľkolepo. Všetko je, tak ako väčšina pamiatok, ohradené a vstupy strážia policajti a skenery batožiny. Hneď za vstupom na námestie sa k nám zbehnú pouliční predavači. Vidia, že sme cudzinci a cítia obchod. Dúfajú, že nevieme, aké sú ceny a tak spustia: zlatá olympijska medaila za 30, za 20, nakoniec ju chalani kúpia po 15. Ja čakám a trochu ďalej kupujem rovnakú medailu za 10. A tak je to so všetkým, predavači nasadia cenu, my nesúhlasíme a nakoniec za relatívne lacný peniaz nakúpime veľa suvenírov. Vidno tu ešte aj suveníry aké poznáme z čias socializmu - napr. päťcipé hviezdy a pod. Predavači sú neodbytní, ak prejavíte záujem, už Vás nepustia. Ako najlepšia sa ukázala nasledujúca taktika - nebaviť sa s nimi, ani si nepozerať, ak nechceme kupovať a pomaly ísť preč. Do Vtáčieho hniezda sme sa bohužiaľ nedostali, prišli sme o 2 minúty po zatvorení. Chlapci sa síce snažia  prehovoriť policajtov, ale nepodarí sa im to.
Keďže priestranstvo okolo štadióna je veľké, kým prídem naspäť je tma. Sme hladní a tak sa ideme najesť do veľkého stanu. V stanu je asi 100 stánkov s rôznymi jedlami. Pri jednotlivých stánkoch sa neplatí peniazmi, ale pomocou karty, ktorú si kupujeme pri vchode. Hneď si ju nabijeme juanmi a ideme si vybrať niečo pod zub. Ako skúsení turisti si vyberieme niekoľko druhov jedla - ryža, kuracia krídelká, špízy a pivo. Sedíme a pozorujeme ruch okolo. Je tam plno ľudí, ktorí sú podobne ako my unavení z prechádzky.  Sme sýti a hneď je nám lepšie. Pri východe vraciame kartu a zvyšok peňazí nám dávajú naspäť.

Usmievavý Robo ešte netuší, že ho smiech prejde
Vonku je už poriadna tma. Zrazu Robo zbadá postavičku olympijskej pandy. Hneď sa s ňou ide odfotiť. Aké je jeho prekvapenie keď sa mu postava snaží vysvetliž, že za foto chce peniaze a ukazuje prstami dva. Dali sme jej dva juany, ale je akási nespokojná, takže skoro utekáme preč. Až neskôr sa dozvedáme, že to, čo sme my považovali za dvojku, znamená v Číne desať (alebo osem ? :-).

Na betónovej ploche vidíme skupinu asi 20 rýchlokorčuliarov - od 5,6 asi do 15 rokov, ktorí sa pod dohľadom trénerov (a samozrejme rodičov) usilovne točia na vyznačenom okruhu. Trénujú fakt tvrdo. Je jasné, že ak sa chce niekto v Číne presadiť, musí veľmi tvrdo makať a deti to vedia už od mala.
Odchádzame k hostelu, ktoý je podľa mapy asi 10km ďaleko, takže pešo v noci asi nepôjdeme. Vchádzame do metra. Jedna jazda stojí dva juany, čo je veľmi málo oproti taxíkom. V metre je plno. Po dvoch prestupoch vystupujeme neďaleko hutongu.
Znova sa zastavujeme v našej krčmičke, kde už na nás mávajú a kričia mé - dnes si však nedávame jahňacinu, iba pivo a ideme spať. Deň bol veľmi náročný a zajtra je pred nami ďalší.

 Pokračovanie bude :-)

8. 12. 2011

Výlet do Číny VI. - V centre metropoly

Robo pod horským slnkom
Je nedeľa, pol desiatej večer a my čakáme na vlak v preplnenej čakárni. Zrazu nás volá poverený zamestnanec a posiela koridorom, v ktorom je už snáď 500 ľudí, k vlaku. Nočný ležadlový vlak z Changchunu do Bejingu má 20 vozňov. Sú spojené tak, že vždy dva vozne sú priechodné. Po vstupe do vozňa nás privíta príjemná hudba. Vozeň sa takmer okamžite zaplní do polovice. Cestujúci sa po chvíli pousádzajú na svojich posteliach. Na rozdiel od našich vagónov, to nie sú klasické kupečka oddelené dverami, ale iba rady posteli.

Robo si vyberá miesto pod horským slnkom (asi 40cm pod stropom), isto preto, lebo sa rád vo vlaku opaľuje.

Ja ako najstarší z expedície ležím dole a Peťovi ostáva miesto v prostriedku. Vlak sa pohýňa o pol jedenástej. Asi o pol hodiny zastavuje na stanici, kde sa plní aj druhá polovica vozňa. Potom hudba stíchne, svetla zhasnú a ideme spať.
Vo vlaku je kľud (v každom vagóne je aj jeden policajt) a tak spím do prvej zastávky. Vlak zastaví až do pol šiestej. To je však už vo vagóne čulý ruch. Ľudia korzujú hore-dole. Niečo po siedmej sme v Bejingu.
V podchode pod stanicou si kupujeme mapu. Ešte v Žiline sme si od Peťa Čaplického zistili meno hutongu, v ktorom chceme bývať, a tak nám ho predajca mapy rovno označí. Je to v centre len asi 2 km od železničnej stanice. Poučení prvým príchodom do Bejingu ideme hneď zmeniť peniaze. Posielame tam Peťa. Keďže banka sa otvára o 9, musíme počkať. Po výmene peňazí sa vydávame na cestu k hutongu ... Preplietame sa s báglami na chrbtoch rušnými ulicami. Cestou vidíme bohatstvo a aj chudobu Číny (protiklady sú tu na každom kroku). Na jednej ulici sú predajne aut najvychýrenejších značiek od Ferari, cez Lamborghini, Bugati po Masserati. Hneď opodiaľ je ulička asi meter široká, v ktorej je vonku rozvešané prádlo, leží tam starý bicykel. Bejing rastie a modernizuje sa veľmi rýchlo a preto sa búrajú staré štvrte, hutongy, a miesto nich sa stavajú moderné budovy. Po asi hodinke chôdze sa nám podľa mapy zdá, že sme už blízko, ale náš hutong nemôžeme nájsť. Skúšame sa pýtať okoloidúcich, hlavne mladých, lebo Rebeca nám povedala, že každý sa učí anglicky. Málokto však vie, alebo chce po anglicky hovoriť. Nakoniec nám jeden chlapec ukáže uličku, nad ktorou je meno nášho hutongu. Vchádzame do úzkej uličky - tak na jeden a pol auta - po niekoľkých krokoch nám do očí udrie nápis Hostel ... Hurá,  sme tu (ako sme neskôr zistili, hutong sme našli dobre, ale vošli sme doň z druhej strany a hostel, v ktorom sme mali bývať bol tiež z druhej strany). Rýchlo sa ubytujeme. Za trojposteľovú miestnosť bez okien sme zaplatili okolo 300juanov, čo bolo asi 35€. Objednávame si na večer návštevu cirkusu s čínskymi artistami a na zajtra výlet na Čínsky múr.

Po rýchlom obede sa vydávame do mesta. Našim cieľom je námestie Tian-an-men. Keďže máme mapu, ideme pomerne naisto. V tom, že ideme správne nás utvrdzuje zväčšujúci sa dav idúci rovnakým smerom. Vonku je jasno, teplo, bez typickej inverzie, takže všade je plno. Námestie je ohradené zábradlím, aby niekomu ani nenapadlo urobiť to, čo pri pokuse o revolúciu študentov pred asi 25 rokmi. Všade je plno vojakov, pred vstupom na námestie sa prechádza kontrolnými bodmi so skenermi batožiny. Námestie je veľmi veľké. V strede je mauzóleum Mao-ce-tunga. Pred ním na asi 40m x 10m veľkej LCD obrazovke beží nekonečný film o úspechoch Číny. Chodíme po námestí, pozorujeme okolie.

Pečieme, jeme a pijeme
Máme však veľký hlad - žalúdky máme roztiahnuté z minulého týždňa - tak ideme naspäť k hostelu. Na okraji hutongu vchádzame do malej reštaurácie a objednávame si niečo, čo predavač doporučuje s rukami nad hlavou (ako rohy) a zvukmi mé, mé. Po chvíli zisťujeme, že sme si objednali pečené jahňacie stehno. Pečieme si ho však sami na stole. Je vynikajúce. Zapíjame ho pivom. 
Bohužiaľ si to však nemôžeme vychutnávať veľmi dlho, lebo čas nestojí a my ideme do cirkusu.


Cestu do cirkusu trvá asi 20 min. Všade je plno aut a šofér dodávky, ktorou ideme, sa šikovne preplieta medzi nimi. Peťo počíta každú sekundu. Po jahňacine hojne zapíjanej pivom nestihol dôležitú činnosť a tak, keď zastavíme pred cirkusom, vybieha z auta a nedbajúc na krik ochranky, vbieha do vnútra. Po jeho víťazoslávnom návrate nám šofér dá lístky a na naše prekvapenie aj peniaze s vizitkou hostela na spiatočnú cestu - máme si vziať taxík a ukázať vizitku. Pri vstupe nás potom ochranka víta s potmehúdskym úsmevom. Cirkus alebo divadlo sa pomaly zapĺňa. Sú tu väčšinou cudzinci, ktorí chcú vidieť na vlastné oči, čo dokážu malí Číňania. Predstavenie trvá len asi hodinu, ale výkony detí sú neuveriteľné. Robia premety, saltá, kotrmelce, skáču, držia sa ... Pri odchode si preto kupujeme CD so záznamom ich vystúpenia - až doma zisťujem, že na CD je podobné vystúpenie, ale s dospelými artistami. Fotíme sa s malými umelcami a následne ideme hľadať taxík. Na ulici je už tma. Pred divadlom sa nám ponúkajú drožkári, ale ich cena je pre nás privysoká. Nájdeme si preto taxík, ktorému chceme dať všetky peniaze od šoféra. Na naše prekvapenie si ich taxikár nevzal, ale zapol taxameter. Zaujímave je, že okrem ceny za kilometer sa v Bejingu platí aj cena za státie. Ak teda stojí taxík na križovatke na červenú, taxameter sa veselo točí. Ak je poriadna zápcha, taxíkom netreba cestovať. Naša cesta k hutongu však netrvá dlho a peniaze od šoféra nám stačia. Ešte aj zvýšia.
Po príchode k hutongu ideme ešte na jedno, dve pivá k "mé" a hajde do postele. Ráno nás čaká výlet na Čínsky múr.

Pokračovanie bude :-)

Toto je časť VI. z X.