Výlet do Číny X. - Konečne doma

Keďže sme odlietali skoro ráno - 6:50, na letisko sme od Petra odchádzali okolo druhej. Peter zavolal taxík a ten nás po prázdnych uliciach za asi polhodiny doviezol na letisko. Na leisku, sme vzhľadom na veľkosť Bejingu očakávali množstvo ľudí. No bolo tam dosť málo ľudí. Do asi piatej hodiny sme pospávali v hale a keď otvorili check-in, išli sme do odletovej haly. Leteli sme do Kyjeva, takže s nami letelo dosť Rusov, Ukrajincov, Kazachov a iných obyvateľov postsovietských republík.

Leteli sme spoločnosťou Aerosvit. Let do Kijeva trval znovu viac ako 7 hodín, ale s posunom času sme boli v Kijeve už po deviatej. Tam sme ani nevychádzali von. V duty free shope sme kúpili posledné podarky a čakali na odlet do Budapešti. Konečne sme sa dočkali. Autobus nás odviezol k nášmu poslednému lietadlu. Na naše prekvapenie to bolo iba asi 50miestne lietadlo, kde sme si skoro nemali kam uložiť príručnú batožinu. Let do Budapešti prebehol v poriadku. Po hladkom pristáni sme počkali na batožinu a chystali sa odísť. Auto z MÚ nás už malo čakať. Nanešťastie sme si tie naše "podarky" z Kijeva neschovali a maďarskí colník ako keby čakal iba na nás. Že, čo máme v tých taškách a koľko atď. Hneď nás poučil, že koľko môžeme priviesť do EÚ na jedného a že pokuta je - no strašná. Nakoniec nás však s pokarhaním pustil ďalej bez pokuty. My sme nedostali pokutu a on ...

Šofér z MÚ nás už čakal. Pri ceste domov sme sa zastavili ešte v Dudinciach v dobrej reštaurácii na neskorý obed. Okolo deviatej večer sme v poriadku dorazili do Žiliny.

To bol náš výlet do Číny. Nikdy ma ani nenapadlo, že by som tam mohol ísť, a nie, že by som tam bežal polmaratón. Bola to výborná skúsenosť poznať inú kultúru, inú mentalitu. Keďže nám vyšlo počasie, popozerali sme toho, za ten krátky čas, dosť. 

Mňa osobne prekvapila Čína v niekoľkých oblastiach.

Myslel som si, že tam budú oveľa väčšie davy ľudí. Sem tam aj boli, aj nie tak často a tak veľa ako som si myslel.

Videli sme dve tváre Číny - jednu modernú, s novými stavbami, najdrahšími autami, bohatstvom a druhú, ťažko povedať ako to nazvať, nie nemodernú, ale staré budovy, chudobných ľudí, atď,

Život v Číne je pre týchto ľudí veľmi ťažký. Aj keď tam vládnu komunisti, socializmus si my v Európe predstavujeme inak. Tam zúri kapitalizmus, bez nejakej socialnej siete pre slabých, bez dôchodkov pre starých. Každý sa snaží prežiť ako sa dá.  Napriek tomu väčšina ľudí vyzerá šťastne. Sú zvyknutí žiť v spoločenstve a tak tancujú, cvičia, spievajú.

Pri ceste tam sme nevedeli, kde budeme spať, ale po tejto skúsenosti viem, že minimálne v Pekingu-Bejingu, s tým nie je problém.

Jedlo je ďalšia kapitola. Bolo vynikajúce. Za tie dva týždne som ochutnal minimálne 50 rôznych druhov jedla. Našťastie mne ani chalanom nebolo po žiadnom z nich zle. Jedlo nám veľmi chutilo a dokonca ani paličky nám nerobili problém.

Doprava bola tiež úžasná. Videl som množstvo áut v uliciach, pomedzi ne bicykle a aj chodcov, niekedy aj zametačov ulíc. Napriek kvázi chaosu sprevádzanému neustálym trúbením, sme videli len asi dve menšie nehody. Čo sa týka vlakov, boli oveľa lepšie ako u nás - aj rýchlejšie, aj čistejšie. (aj keď sme pri ich spôsobe predaja lístkov mali šťastie, že sme lístok do Changchunu kúpili v ten istý deň, keď sme cestovali).

Mal som dvoch úžasných spoločníkov, aj keď najmä Petrova bezstarostnosť mi často spôsobovala nočné mory, ale prežil som to.

To je koniec mojim zápiskom z Číny. 

Pokračovanie už nebude !!!

Výlet do Číny IX. - Posledný deň

Ani sme sa nenazdali a bol tu posledný deň nášho výletu do Číny. Do Bejingu sa z pobytu na Slovensku vrátil Peter Čaplický a ráno sme sa s vecami presťahovali k nemu. Našťastie to nebolo veľmi ďaleko. Keď sme mali postarané o veci, rozhodli sme sa, že ešte pochodíme po Bejingu, pohľadáme Underground City atď.
Podľa turistických sprievodcov sme si našli, kde by asi podzemné mesto malo byť. Malo sa jednať o veľký komplex budov v podzemí, ktorí vybudovali za čias Mao Ce Tunga v strachu pred 3. svetovou vojnou. Po opadnutí studenej vojny a nástupe Gorbačova však súdruhovia v Číne zistili, že peniaze sa dajú použiť užitočnejšie a prestali rozširovať podzemné mesto.
Mysleli sme si, že Podzemné mesto bude označené smerovkami už zďaleka a nebude problém sa tam dostať. Mýlili sme sa. Po asi 2 hodinách hľadania sme ho však konečne našli. V jednom z hutongov neďaleko centra bol ošarpaný vchod do Podzemného mesta. Na dverách bol ústrižok s odkazom, že pre rekonštrukciu je Podzemné mesto zatvorené. No nič budem sa musieť do Bejingu ešte vrátiť, keď ho otvoria.
Napriek neúspechu pri návšteve Podzmeného mesta, sme neboi veľmi sklamaní, lebo sme prešli ďalšie časti Bejingu, kde veľa cudzincov asi nechodilo. Miestni sa po nás pozerali, hlavne keď sme sa s nimi chceli vyfotiť.  Všimli sme si napr., že v hutongoch je veľa verejných WC. Peter nám neskúr vysvetlil, že tam nemajú toalety vnútri, ale chodia do týchto verejných.
V poznávaní Bejingu sme pokračovali ďalej. Prišli sme na jednu z peších zón. Keďže poniektorí ešte vždy mali málo suvenírov, nakúpili sme zase nejaké drobnosti a zbytočnosti.Tu sme sa stretli s asi najväčším davom ľudí v Číne. V uličke s obchodmi po jednej aj druhej strane, dlhej asi 500m, sa tlačili tisíce ľudí, ktorí chodili sem a tam.

Kto je kto ?

Potom sme sa vybrali na námestie Tien an men. Problém bol dostať sa vôbec na to námestie. Aj keď stačilo prejsť cez cestu asi 10 metrov, nebol tam žiadny prechod, zato tam boli zátarasy. A tak sme prešli cez tri podchody, kým sme sa dostali na námestie. Keďže sme tam už boi, len sme sa ponevierali a skúšali odfotiť s vojakmi, ktorých tam bolo neurekom. Bohužiaľ sa nám to nepodarilo, lebo vždy, keď zbadali, že ich chceme fotiť, začali kráčať preč. Nikto nám nič nezakazoval, nikto nás nekontroloval, ale nepodarilo sa.


Turistikou sme vyhladli a keďže nás čakala návšteva Zakázaného mesta, išli sme sa najesť do jednej z reštaurácii. Po obede sme s novým elánom vkročili do komplexu Zakázaného mesta - mesta v meste, kde trávili svoj čas čínski cisári aj s niekoľko tisícmi svojich služobníkov. Komplex bol obrovský a davy ľudí v ňom tiež. Travalo nám asi 4 hodiny, kým sme to prebehli. A boli sme veľmi rýchli. Podobne ako v letnom paláci tam bolo množstvo budov a množstvo historicky cenných vecí, ktorými boli cisári obklopení.

Keď sme vyšli areálu, oproti na kopci sme zbadali bielu pagodu. Bola súčasťou jedného z parkov - platilo sa tam vstupné. V jednej uličke sme zahnali smäd a išli sme sa tam pozrieť.

Z pagody bol nádherný výhľad na veľkú časť Bejingu, hlavne na Zakázané mesto, ktoré sa aj z výšky zdalo veľmi veľké.
Park okolo pagody bol a uprostred bolo jazero. Kým sme ho obišli, zotmelo sa. Keďže sme boli dohodnutí s Petrom, že pôjdeme spolu na večeru, museli sme sa k nemu nejako dostať. Podľa mapy sme zamierili k najbližšiemu metru. Našli sme ho po asi pol hodine chôdze nočným a vtedy kvôli výpadku prúdu aj neosvetleným Bejingom. Zase sme išli miestami, kde sa s organizovaným zájazdom asi človek nedostane.
Peter nás už čakal v reštaurácií neďaleko svojho domu. Sedel spolu so svojimi čínskymi priateľmi. Keďže bolo teplo sedeli sme vonku a pri debate sme zisťovali ďalšie podorobnosti o živote v Číne a v Bejingu zvlášť. Dozvedeli sme sa napr., že tam žije početná asi 100 000 kolónia Rusov.
Večer ubehol veľmi rýchlo a museli sme sa pobrať k Petrovi domov. Cestou sme stretli cestárov, ktorí na niekoľkých miestach opravovali cestu. Doviezli asfalt, vysypali ho na cestu a fúrikmi rozvážali ďalej.
Pri vchode do bloku, kde býva Peter, bola búdka v ktorej strážil vojak. Vraj to je tam bežné.

Deň sme zakončili u Petra slovenskou slivovicou.

Pokračovanie (posledné) bude !!!   


.  

Výlet do Číny VIII. - Závan histórie

Predposledný deň nášho pobytu v Pekingu začal rovnako ako dni predtým. Po skorom budíčku, rýchlych raňajkách sme vyšli von z nášho „bunkra“ pozrieť, aké je počasie. Bolo pekne, jasno, tak sme sa vybrali na plánovaný výlet do Letného paláca.

Po asi polhodinovej ceste metrom sme vystúpili na stanici v blízkosti paláca. Pod pojmom Letný palác si  nesmiete predstaviť jeden palác. Ide o množstvo budov, parkov, jazero, kopec, atď. kde trávili čínski cisári a ich dvor leto. Pred vstupom do areálu sme si museli kúpiť vstupenky. Kúpili sme si vstupenku do všetkých priestorov (bolo možné kúpiť aj vstupenku do areálu bez vstupov do vnútorných priestorov - tie boli najkrajšie). Po kontrole vstupeniek a kontrole batožín sme vošli mohutnou bránou a ...

Peťo trénuje nový šport

Ocitli sme sa v dave ľudí – tak ako skoro všade na turisticky významných miestach. Prvé, čo nás zaujalo bola skupina asi 100 ľudí, ktorá na priestranstve medzi stromami cvičila. Skupina bola rôznorodá – muži, ženy, starí aj mladší. Všetci cvičili podľa tradičnej čínskej hudby stále dookola to isté. Po chvíľke sa medzi nich pridal aj Peťo a bol určite najlepší.

Po tomto krátkom zdržaní sme sa pustili do poznávania krás jednotlivých objektov v areáli.  Areál je pomerne rozsiahly a členitý. Keď sme ho chceli prejsť celý, nemohli sme kráčať tak ako väčšina domácich turistov.  Podľa mapy, ktorú sme si zobrali pri vstupe sme najprv vyliezli na najvyšší bod areálu, odkiaľ bol krásny výhľad nielen na areál Letného paláca, ale aj na celý Peking.  Na vrchole sme sa fotili a potom sme išli dole. Z vrcholu viedlo niekoľko ciest a mysleli sme si, že vedú na rovnaké miesto. Peťo odišiel trochu skôr, Robo a ja sme fotili o trochu dlhšie a išli sme za ním. Aspoň sme si to mysleli. Ale keď sme ho nedobehli ani po 10 minútach skoro behu z kopca, zastali sme a uvedomili sme si, že sa musíme vrátiť. A naozaj, po návrate na miesto fotenia, nás už Peťo s otázkou, kde sme, čakal.
Popisovať všetky paláce, sochy, bohatstvom ktoré sme tam videli, nemá význam. Skôr nás zaujali domáci turisti, ktorí tam chodili väčšinou v organizovaných skupinách. Pod jedným z množstva altánkov sme sa dostali k skupine spievajúcich Číňanov. Spievali veľmi oduševnene, pre tých, ktorí nevedeli text a nepoznali hudbu, mali pripravené noty. Stáli sme tam asi 20 minút a pesničky nemali konca. Na ľuďoch bolo vidno radosť zo spievania. Poniektorí aj tancovali – to nemohol nevyužiť Peťo a znova si s nimi zatancoval.
Keďže chodenie a tance nás vyčerpali, začali sme hľadať možnosť doplnenia energie. V jednom zo stánkov sme si kúpili polievku v kelímku – podobnú ako sme videli pri príchode do Číny na žel.stanici. Veľmi nám chutila.

Asi nevie čítať :-)

S doplnenou energiou sme sa potom pustili na cestu okolo jazera. Trvalo nám asi 3 hodiny, kým sme sa vrátili na začiatok.
Keďže sa blížil deň odchodu z Číny, a poniektorým z nás sa zdalo, že má málo suvenírov a darčekov, na konci prehliadky Letného paláca sme využili možnosť zakúpiť si ich. Bolo to už skoro pri východe z Letného paláca, v okolí vodného kanála. Keďže sa už blížil koniec návštevných hodín a aj predavači chceli predať čo najviac, viac či menej úspešne sme zjednávali ceny a nakúpili množstvo užitočných zbytočností.
Z areálu Letného paláca sme vyšli asi 5 minút pred jeho zatvorením, po asi 9 hodinách chodenia. Boli sme dosť unavení, ale ešte sme sa rozhodli, že pôjdeme do centra Pekingu. Nastúpili sme do metra a presunuli sa. Či sme boi v centre alebo nie ťažko povedať. Ulica, na ktorú sme sa dostali bola v štýle západných výstavných ulíc. Bolo na nej plno luxusných obchodov. Vzhľadom na dlhý čas, ktorý ubehol od obeda, sme išli najesť do KFC. Potom sme si sadli do prostriedku ulice, dali sme si pivo a pozorovali okolie. Na ulici bolo množstvo ľudí - a pomerne veľa cudzincov. Keďže bolo stále teplo a nebol smog, ľudia to využívali na prechádzky centrom.

Tak skončil náš predposledný deň v Bejingu.

Ešte bude pokračovanie :-)