Podľa turistických sprievodcov sme si našli, kde by asi podzemné mesto malo byť. Malo sa jednať o veľký komplex budov v podzemí, ktorí vybudovali za čias Mao Ce Tunga v strachu pred 3. svetovou vojnou. Po opadnutí studenej vojny a nástupe Gorbačova však súdruhovia v Číne zistili, že peniaze sa dajú použiť užitočnejšie a prestali rozširovať podzemné mesto.Mysleli sme si, že Podzemné mesto bude označené smerovkami už zďaleka a nebude problém sa tam dostať. Mýlili sme sa. Po asi 2 hodinách hľadania sme ho však konečne našli. V jednom z hutongov neďaleko centra bol ošarpaný vchod do Podzemného mesta. Na dverách bol ústrižok s odkazom, že pre rekonštrukciu je Podzemné mesto zatvorené. No nič budem sa musieť do Bejingu ešte vrátiť, keď ho otvoria.
Napriek neúspechu pri návšteve Podzmeného mesta, sme neboi veľmi sklamaní, lebo sme prešli ďalšie časti Bejingu, kde veľa cudzincov asi nechodilo. Miestni sa po nás pozerali, hlavne keď sme sa s nimi chceli vyfotiť. Všimli sme si napr., že v hutongoch je veľa verejných WC. Peter nám neskúr vysvetlil, že tam nemajú toalety vnútri, ale chodia do týchto verejných.
V poznávaní Bejingu sme pokračovali ďalej. Prišli sme na jednu z peších zón. Keďže poniektorí ešte vždy mali málo suvenírov, nakúpili sme zase nejaké drobnosti a zbytočnosti.Tu sme sa stretli s asi najväčším davom ľudí v Číne. V uličke s obchodmi po jednej aj druhej strane, dlhej asi 500m, sa tlačili tisíce ľudí, ktorí chodili sem a tam. |
| Kto je kto ? |
Potom sme sa vybrali na námestie Tien an men. Problém bol dostať sa vôbec na to námestie. Aj keď stačilo prejsť cez cestu asi 10 metrov, nebol tam žiadny prechod, zato tam boli zátarasy. A tak sme prešli cez tri podchody, kým sme sa dostali na námestie. Keďže sme tam už boi, len sme sa ponevierali a skúšali odfotiť s vojakmi, ktorých tam bolo neurekom. Bohužiaľ sa nám to nepodarilo, lebo vždy, keď zbadali, že ich chceme fotiť, začali kráčať preč. Nikto nám nič nezakazoval, nikto nás nekontroloval, ale nepodarilo sa.
Turistikou sme vyhladli a keďže nás čakala návšteva Zakázaného mesta, išli sme sa najesť do jednej z reštaurácii. Po obede sme s novým elánom vkročili do komplexu Zakázaného mesta - mesta v meste, kde trávili svoj čas čínski cisári aj s niekoľko tisícmi svojich služobníkov. Komplex bol obrovský a davy ľudí v ňom tiež. Travalo nám asi 4 hodiny, kým sme to prebehli. A boli sme veľmi rýchli. Podobne ako v letnom paláci tam bolo množstvo budov a množstvo historicky cenných vecí, ktorými boli cisári obklopení.
Z pagody bol nádherný výhľad na veľkú časť Bejingu, hlavne na Zakázané mesto, ktoré sa aj z výšky zdalo veľmi veľké.
Park okolo pagody bol a uprostred bolo jazero. Kým sme ho obišli, zotmelo sa. Keďže sme boli dohodnutí s Petrom, že pôjdeme spolu na večeru, museli sme sa k nemu nejako dostať. Podľa mapy sme zamierili k najbližšiemu metru. Našli sme ho po asi pol hodine chôdze nočným a vtedy kvôli výpadku prúdu aj neosvetleným Bejingom. Zase sme išli miestami, kde sa s organizovaným zájazdom asi človek nedostane.
Peter nás už čakal v reštaurácií neďaleko svojho domu. Sedel spolu so svojimi čínskymi priateľmi. Keďže bolo teplo sedeli sme vonku a pri debate sme zisťovali ďalšie podorobnosti o živote v Číne a v Bejingu zvlášť. Dozvedeli sme sa napr., že tam žije početná asi 100 000 kolónia Rusov.
Večer ubehol veľmi rýchlo a museli sme sa pobrať k Petrovi domov. Cestou sme stretli cestárov, ktorí na niekoľkých miestach opravovali cestu. Doviezli asfalt, vysypali ho na cestu a fúrikmi rozvážali ďalej.
Pri vchode do bloku, kde býva Peter, bola búdka v ktorej strážil vojak. Vraj to je tam bežné.
Deň sme zakončili u Petra slovenskou slivovicou.
Pokračovanie (posledné) bude !!!
.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára