Vzdanie (sa)

V sobotu som prvýkrát vzdal preteky (vlastne druhýkrát, ale vtedy pred 10 rokmi som vzdal RM pre neschopnosť pohnúť nohou). Vzdal som na 18km polM.
Ale pekne od začiatku. Na preteky som sa pripravoval poctivo niekoľko týždňov. Týždenné dávky som mával okolo 95-100km, iba posledný týždeň pred pretekmi som klesol na 80km. V týždni pred som bol v stredu 4x2 á 6:56-7:00. Vo štvrtok a piatok som to vyklusal a v sobotu ráno som bol v pohode. Ešte aj rozcvička bola OK. Bohužiaľ to bolo to posledné OK. Plánoval som rozbehnúť tak okolo 3:40 s tým, že vzhľadom na trať a počasie to ku koncu klesne tak ku 3:55, ale čas by mal byť pod 1:20:00. Podľa toho som začal. Ale čo to? Po 1km za 3:45 som začal pociťovať ťažké nohy a spomaľoval som. 5km - 19:20, 10km - 41:45, 13km -56:40. To som už v podstate nebežal a rozmýšľal kedy to vzdám (Akurát, že sme sa vzďaľovali od cieľa, takže ...). Od 8km ma postupne začali predbiehať najprv 50-tnici, potom 2 ženy a nakoniec aj 60-tnici. Ani ich som sa nedokázal udržať. Na 13km ma dobehli Janko Bujňák a Peťo Lazar. Ani neviem prečo, povedal som si, že to ešte skúsim rozbehnúť a pokiaľ dobehnem 60-tnikov pred sebou do 18km, nevzdám. 14km-4:10, 15km-4:15, 16km-3:55, 17km-3:56, 18km-4:05 a celkovo za 1:16:30. Napriek tomu "šprintu" som ich však nedobehol. Takže som vzdal a ten kúsok do cieľa doklusal.

Odvtedy vo mne vŕta, urobil som dobre alebo nie? Veď podľa posledných km som to mohol dať tak za 1:29:00.
Skúsim priblížiť dôvody (a tým si ich zároveň aj vyjasniť):

• od začiatku sa mi bežalo zle - od začiatku som cítil nohy ako keby boli z olova. Príčinou, ako sme ju analyzovali s RR, bol asi ten tvrdší tréning v stredu.
  
• nevedel som sa prekonať - Keď som v teple, ktoré bolo v sobotu, nedokázal udržať ani to "pomalé" tempo, úplne som sa opustil. Vôbec mi nezáležalo na tom ako bežím. Keby bolo do cieľa bližšie, zabalím to už na 12km.
  
• pesimistické myšlienky - V behu som v ten deň nenašiel potešenie. Nebol som rád, že vôbec môžem bežať, aj keď podľa mňa, veľmi pomaly.
  
• nereálny cieľ - Pri tomto uvažovaní som si uvedomil, že cieľ dať to pod 1:20:00 bol v tomto počasí nereálny a zbytočne zväzujúci.
• snaha nebyť horší ako ... - S odstupom času toto považujem za najväčší dôvod. Nechcel som skončiť za 60-tnikmi.
  

Toto boli dôvody. Teraz ma to mrzí, že som sa nevedel prekonať, ale asi každý ma raz za čas deň blbec, keď sa mu jednoducho nechce.
Poučenie, ktoré si z toho zoberiem je, že treba trénovať viac s rozumom, že aj napriek tomu som dokázal dať 14-18km za 20min a že si beh musím viac užívať, aj keď sa práve nedarí tak, ako som si to predstavoval . Čo vy na to ?

Prečo nepíšem

Založil som si blog. Chcel som teda niečo písať. Niečo zo seba vydať, aby si to eventuálne niekto prečítal. A nepíšem.
Včera počas behu som rozmýšľal - a prečo vlastne už skoro mesiac nepíšem ?
Prišiel som k týmto záverom:
Nepíšem preto
- lebo mám pocit, že to nikto nečíta - je mi to síce jedno, ale zase som rád, keď mám nejakú odozvu na svoju prácu
- lebo sú MS v hokeji - ďalšia skvelá výhovorka :-)
- lebo nemám čas - to je síce pravda, ale keď človek chce, nejaký čas si určite nájde
- lebo nemám o čom písať - to je síce tiež pravda, ale keď ...
- lebo už zase trénujem - teda snažím sa behať, ale väčšinou iba to, poriadny tréning - čo to vlastne je ?
- lebo ...
Všetko sú to závažné dôvody.
Avšak keď som tak dobiehal domov, napadol ma ten hlavný dôvod (skôr Dôvod).
Neviem ako ostatní, ale ja najviac píšem vtedy, keď mám nejaké problémy. Vtedy sa potrebujem vyrozprávať. A pred mesiacom som mal problémy. Bol som smutný z nebehania, z km ktoré ako som si myslel, vyšli navnivoč, z ... Potreboval som to zo seba dostať. Nečakal som rady, odpovede.
A blog je na to ideálny.

Preto píšem, keď sa mi chce.
------------------
Počas behu som to mal vymyslené lepšie, ale nenapísal som si to a zabudol :-(

a je to v ...

... tak presne to som si pomyslel v polovici marca. Ale poďme pekne po poriadku. Minulý rok som skončil (a nový začal) bolesťami krížov. Ale keďže sa tá bolesť dala zniesť (a pri behu to nebolelo), behal som. Postupne som zvyšoval km až na 100km za týždeň koncom februára. V januári a februári som dokopy nabehal pre mňa neuveriteľných 650km a tak som sa začal psychicky pripravovať na to, že v Bratislave pôjdem na maratón. Dal som si však podmienku, že tri týždne predtým si zabehnem 23-25km v tempe maratónu a potom sa rozhodnem.
Prišiel deň skúšky. Nedeľa, počasie nič moc. Idem na to. Po rozbehových 3 km začínam tempom asi 4:05 a držím, držím bez problémov 20km, potom trochu spomaľujem, ale 4:10 som udržal do 23km. Akurát, že sa rozfúkal nepríjemná protivietor, takže námaha je väčšia. Po 23 km spomaľujem a doklušem domov. Je mi síce zima, ale pripisujem to únave.
Na druhý deň sa cítim zle, začínam pokašliavať - nebehám. Počas celého nasledujúceho týždňa sa liečim podomácky, ale nepomáha to, takže idem k MUDr. Mám zapálené dutiny, ...
Je mi jasné, že maratón je aspoň nateraz preč.

Po dopratí liekov, je tu Veľká noc a s ňou hnusné počasie, takže beh tak akosi automaticky ani nespomínam (manželka je veľmi rada).
Začínam opatrne až po sviatkoch a cítim sa akokeby som začínal po minimálne dvojmesačnej pauze a nie po dvojtýždennej.
Aj po týždni behania sa ešte necítim vo svojej bežeckej koži.
Po dvoch týždňoch sa to pomaly zlepšuje, už nemám nohy ako z olova, keď skúsim bežať "rovinku". Krok sa tak akosi automaticky predĺžil, beh sa pomaly stáva zase radosťou a nie utrpením.

Ps. Na tejto vynútenej prestávke bolo dobré to, že ma prestali úplne bolieť kríže. (klop, klop, klop)