Dobrý pocit

Aj keď, ako to už kdesi Pefo poznamenal, píšem do blogu väčšinou, keď nie je všetko tak ako by som si to predstavoval, dnes urobím výnimku potvrdzujúcu pravidlo.
Po MMM som si naordinoval - aj zásluhou zväčšujúcej sa záťaže v práci - relatívny oddych. Relatívny preto, lebo som znížil tréningové km na 30-35. Tento oddych trval 2 týždne. Potom som začal postupne pridávať km (teraz som na 70 za týždeň). Trénovalo sa mi ľahko, takže som si pobehával a pridával km. Niekedy som si namiesto pred tréningom plánovaného 10km klusu dal 14km, cez víkend potom dlhší asi 25 km beh. Sem tam som to preložil fartlekom alebo intervalmi 4x2km á 7:00-7:10. V podstate každý deň som beh začínal asi 15 minútovým behom do kopca za sídliskom. Intenzita behu vždy záležala na momentálnom chcení. ( a väčšinou sa mi chcelo )
Zhoršilo sa to až s posunom času. Tá hodina mi narobila problémy vo výbere tréningových tratí. Teraz už behávam iba pri umelom osvetlení a teda aj "kvalita" tréningov išla trocha dole. Je to však relatívne.
Aj zdravie mi slúžilo. Tu musím zaklopať na drevo.

Aby som predišiel problémom s krížami, ktoré som mal minulý rok, po MMM som začal chodiť do posilovne ( alebo ako to vraj je správne do posilňovne ). Cvičím tam hlavne cviky na chrbát, ruky.

Z takéhoto tréningu som išiel na prvé preteky po MMM až minulý týždeň. Na kopci v Žiline sa bežal Beh 17. novembra. Išlo v podstate o výbeh kopca, prudký zbeh a jednu asi 200m rovinku, čo sa bežalo 4x. Keďže hlavným cieľom bolo neublížiť si pred Krasňanskou 10, kopce som vybiehal v pohode, dole som išiel pomaličky. So svojím výkonom som bol spokojný.

A potom prišla nedeľa 9.11. a Krasňanská 10. Už cestou na preteky som bol správne nabudený. V aute mi Miloš (Vojtek) ohľadom môjho času predpovedal, že by som mal ísť okolo 36 minút. Ja som odpovedal, že tak okolo 35 minút. videl som, že spolucestujúcich táto predpoveď zaskočila. Pri prezentácii som zbadal zaregistrovaných niekoľko bežcov v mojej kategórii, ktorí ma pravidelne porážali, takže som vyhlasil, že budem rád, ak skončím do 6. miesta. Myslel som tým v kategórii. Po dobrej rozcvičke, za krásneho počasia sme vybehli. Poučení zbytočne rýchlymi začiatkami som sa držal tempa, ktoré nasadil Peťo Portášik. Asi po km sme sa začali približovať vedúcej skupine a na 2km sme ich dobehli. Držal som sa v čelnej skupine až do 6km. Keďže fúkal mierny protivietor, nechal som ťahať mladších. Medzičas na 5km bol vraj 17:22. Vraj preto, lebo nie je isté, či to bol presne 5km, keďže žiadny iný km nebol značený. Po tom 6km sa naša skupina začala naťahovať. Keďže som tak rýchlo ešte desiatku nerozbiehal, nevedel som či nasadené tempo udržím a zaostal som. Vzhľadom na medzičas som vedel, že ak sa nič nestane, mal by som atakovať 35 minútovú hranicu. Bohužiaľ sa mi to nepodarilo a trochu som spomalil. Aj tak som však bol spokojný - veď časom 35:09 som si urobil osobák a celkovo, aj vďaka neúčasti viacerých lepších bežcov, som bol 5.
PS1.
S odstupom času si však myslím, že som asi bol v daný deň schopný bežať to aj o 10s rýchlejšie (bohužiaľ asi).
PS2.
V doznievajúcej eufórii z nedele som si ešte v stredu tohoto týždňa zlepšil najlepší tohtoročný výkon na 3km na 9:54.

Iba osobák

Tak a mám osobák!!! To bolo prvé čo ma napadlo, keď som v nedeľu dobehol v Košiciach do cieľa MMM. Po troch rokoch v cieli maratónu.

• Maratónu, na ktorom som sa v roku 1984 ako 18-ročný neskutočne vytrápil a ešte týždeň som potom nemohol poriadne chodiť.

• Maratónu, na ktorom som bol 7x a bežal som aj do Sene a späť, aj prvý okruh mestom a aj terajší okruh. ( Ako som začul, možno, že poslednýkrát, lebo kvôli výstavbe Auparku na Nám. Osloboditeľov sa bude musieť trasa zase pozmeniť.)

• Ale aj maratónu, kde som stretol svoju celoživotnú lásku.

Moje pocity však boli zmiešané. Bol som rád, že to mám za sebou, že je to osobák, ale ...

Bol to zaujímavý víkend. Prezentáciu som stihol v piatok dve minúty pred 20.00. Keďže maratón v Košiciach spájame s návštevou našich mám (Lipany, Krivany) bol som rád, že sa nemusím v sobotu vracať späť do Košíc. Celú sobotu pršalo a bola zima. Behať som už nebol. Od stredy ma pobolievala pravá achilovka (po maratóne paradoxne vôbec). V nedeľu ráno som v Košiciach stretol spolužiaka, ktorého som 5 rokov nevidel (ďalší riadil dopravu a povzbudzoval).
Na štarte som stretol Ondreja H., s ktorým som plánoval bežať, lebo som nemal predstavu ako rýchlo začať. Všetko to boli dobré znamenia.

Štart.
Stojíme s Ondrejom relatívne vpredu, takže napriek skoro 1500 bežcom sme na štartovej čiare asi za 20 sekúnd. Vďaka mase bežcov je protivietor na Hlavnej nejaký slabý (čo ako sa neskôr ukáže, sme podcenili). Prvá päťka za nami, skoro celá v protivetre asi za 20:45. Druhá je zase po vetre - 19:50. Bežím v pohode. Pridal sa k nám aj Laco Sventek. Na 15km som zobral polovicu gelu, 20km druhú. Už je tu obrátka - polka za 1:25:30. Vyzerá to nádejne. Žiadne problémy, dobrý pocit z behu. Po obrátke zrazu silný protivietor, ktorý po štarte masa bežcov prebila. Ešte 25 km za 1:43:30. Ondrejovi niečo nesadlo a žalúdok sa mu búri. Skúšam ho potiahnuť, ale na 29km vzdáva a ja zrazu ostávam sám. Keďže bežím po vetre, ide to a na 30km som za 2:05. Beriem ďalší gel - na 2x. Postupne ma však dobiehajú ďalší bežci, čo využijem a od 31km po 33km sa v silnom protivetre schovám v jednej skupinke. 35km za 2:27 nesignalizuje žiadne veľké spomalenie. Bežím v pohode s úsmevom, aj keď trochu pomalšie ako by som chcel. Zase protivietor - úsek od 36km po 39 km. Veterná stena sa spojila s mojou stenou v hlave, o ktorej som dovtedy ani nevedel, a vytvorili predo mnou múr. Tieto tri km rozhodli. Týchto viac ako 17 minút rozhodlo. Aj keď som nezastal úplne, s behom to nemalo veľa spoločného. Na 39km som dobehol Tibora Vaňa s policajným a zdravotným doprovodom (bežal polku). Pomaly, ako sa otáča smer behu aj ja sa rozbieham. 40km za 2:55. Posledný úsek medzi divákmi. A už vidím na časomieru. Pohodlne, bez záverečného naháňania sa za časom, bežím po modrom koberci.
Cieľ - 3:04:57.
Janka a deti ma čakajú a tešia sa, že som tak skoro v cieli: "Veď si si vytvoril osobák."
A ja ? Ako som už napísal - mám zmiešané pocity. Som rád za osobák. Som rád, že som maratón po 3 rokoch zabehol v pohode. Som rád, že ma dnes - utorok - nič nebolí. (Aj vďaka výbornej masáži po behu). Z behu som mal dobrý pocit - okrem tých 3km.

Otázky však zostávajú - Čo chýbalo, aby to bolo pod 3 ? Kde som spravil chybu ?

PS. Vďaka Ondrej. Ozvi sa, kde si dáme reparát.

PS2. Víkend mal bohužiaľ ešte jednu chybu - ochoreli nám obe naše dievčatá.

Krok sem, krok tam

Asi tak ako je to v názve by sa dal nazvať môj prístup k behu v posledných 2-3 týždňoch. Je to zaujímavé, že v zime, keď bolo vonku hnusne a tma prišla skoro, som sa prinútil a išiel si zabehať skoro každý deň. Teraz keď je vonku relatívne pekne (ak sa hic spojený s občasnými búrkami tak dá nazvať) sa mi nechce. A je to len otázka chcenia, lebo keď sa prekonám, som schopný odtrénovať aj dobré tréningy. A tak po dvoch troch dňoch mám vždy jeden deň pauzu. Týždenne nabehám teraz tak 70-80 km. Jeden deň v týždni makám (ha ha ... ) a ostatné sa len tak presúvam, čiže krok sem, krok tam.

Možno je to tak aj lepšie, aj keď červík pochybosti hlodá.

Vzdanie (sa)

V sobotu som prvýkrát vzdal preteky (vlastne druhýkrát, ale vtedy pred 10 rokmi som vzdal RM pre neschopnosť pohnúť nohou). Vzdal som na 18km polM.
Ale pekne od začiatku. Na preteky som sa pripravoval poctivo niekoľko týždňov. Týždenné dávky som mával okolo 95-100km, iba posledný týždeň pred pretekmi som klesol na 80km. V týždni pred som bol v stredu 4x2 á 6:56-7:00. Vo štvrtok a piatok som to vyklusal a v sobotu ráno som bol v pohode. Ešte aj rozcvička bola OK. Bohužiaľ to bolo to posledné OK. Plánoval som rozbehnúť tak okolo 3:40 s tým, že vzhľadom na trať a počasie to ku koncu klesne tak ku 3:55, ale čas by mal byť pod 1:20:00. Podľa toho som začal. Ale čo to? Po 1km za 3:45 som začal pociťovať ťažké nohy a spomaľoval som. 5km - 19:20, 10km - 41:45, 13km -56:40. To som už v podstate nebežal a rozmýšľal kedy to vzdám (Akurát, že sme sa vzďaľovali od cieľa, takže ...). Od 8km ma postupne začali predbiehať najprv 50-tnici, potom 2 ženy a nakoniec aj 60-tnici. Ani ich som sa nedokázal udržať. Na 13km ma dobehli Janko Bujňák a Peťo Lazar. Ani neviem prečo, povedal som si, že to ešte skúsim rozbehnúť a pokiaľ dobehnem 60-tnikov pred sebou do 18km, nevzdám. 14km-4:10, 15km-4:15, 16km-3:55, 17km-3:56, 18km-4:05 a celkovo za 1:16:30. Napriek tomu "šprintu" som ich však nedobehol. Takže som vzdal a ten kúsok do cieľa doklusal.

Odvtedy vo mne vŕta, urobil som dobre alebo nie? Veď podľa posledných km som to mohol dať tak za 1:29:00.
Skúsim priblížiť dôvody (a tým si ich zároveň aj vyjasniť):

• od začiatku sa mi bežalo zle - od začiatku som cítil nohy ako keby boli z olova. Príčinou, ako sme ju analyzovali s RR, bol asi ten tvrdší tréning v stredu.
  
• nevedel som sa prekonať - Keď som v teple, ktoré bolo v sobotu, nedokázal udržať ani to "pomalé" tempo, úplne som sa opustil. Vôbec mi nezáležalo na tom ako bežím. Keby bolo do cieľa bližšie, zabalím to už na 12km.
  
• pesimistické myšlienky - V behu som v ten deň nenašiel potešenie. Nebol som rád, že vôbec môžem bežať, aj keď podľa mňa, veľmi pomaly.
  
• nereálny cieľ - Pri tomto uvažovaní som si uvedomil, že cieľ dať to pod 1:20:00 bol v tomto počasí nereálny a zbytočne zväzujúci.
• snaha nebyť horší ako ... - S odstupom času toto považujem za najväčší dôvod. Nechcel som skončiť za 60-tnikmi.
  

Toto boli dôvody. Teraz ma to mrzí, že som sa nevedel prekonať, ale asi každý ma raz za čas deň blbec, keď sa mu jednoducho nechce.
Poučenie, ktoré si z toho zoberiem je, že treba trénovať viac s rozumom, že aj napriek tomu som dokázal dať 14-18km za 20min a že si beh musím viac užívať, aj keď sa práve nedarí tak, ako som si to predstavoval . Čo vy na to ?

Prečo nepíšem

Založil som si blog. Chcel som teda niečo písať. Niečo zo seba vydať, aby si to eventuálne niekto prečítal. A nepíšem.
Včera počas behu som rozmýšľal - a prečo vlastne už skoro mesiac nepíšem ?
Prišiel som k týmto záverom:
Nepíšem preto
- lebo mám pocit, že to nikto nečíta - je mi to síce jedno, ale zase som rád, keď mám nejakú odozvu na svoju prácu
- lebo sú MS v hokeji - ďalšia skvelá výhovorka :-)
- lebo nemám čas - to je síce pravda, ale keď človek chce, nejaký čas si určite nájde
- lebo nemám o čom písať - to je síce tiež pravda, ale keď ...
- lebo už zase trénujem - teda snažím sa behať, ale väčšinou iba to, poriadny tréning - čo to vlastne je ?
- lebo ...
Všetko sú to závažné dôvody.
Avšak keď som tak dobiehal domov, napadol ma ten hlavný dôvod (skôr Dôvod).
Neviem ako ostatní, ale ja najviac píšem vtedy, keď mám nejaké problémy. Vtedy sa potrebujem vyrozprávať. A pred mesiacom som mal problémy. Bol som smutný z nebehania, z km ktoré ako som si myslel, vyšli navnivoč, z ... Potreboval som to zo seba dostať. Nečakal som rady, odpovede.
A blog je na to ideálny.

Preto píšem, keď sa mi chce.
------------------
Počas behu som to mal vymyslené lepšie, ale nenapísal som si to a zabudol :-(

a je to v ...

... tak presne to som si pomyslel v polovici marca. Ale poďme pekne po poriadku. Minulý rok som skončil (a nový začal) bolesťami krížov. Ale keďže sa tá bolesť dala zniesť (a pri behu to nebolelo), behal som. Postupne som zvyšoval km až na 100km za týždeň koncom februára. V januári a februári som dokopy nabehal pre mňa neuveriteľných 650km a tak som sa začal psychicky pripravovať na to, že v Bratislave pôjdem na maratón. Dal som si však podmienku, že tri týždne predtým si zabehnem 23-25km v tempe maratónu a potom sa rozhodnem.
Prišiel deň skúšky. Nedeľa, počasie nič moc. Idem na to. Po rozbehových 3 km začínam tempom asi 4:05 a držím, držím bez problémov 20km, potom trochu spomaľujem, ale 4:10 som udržal do 23km. Akurát, že sa rozfúkal nepríjemná protivietor, takže námaha je väčšia. Po 23 km spomaľujem a doklušem domov. Je mi síce zima, ale pripisujem to únave.
Na druhý deň sa cítim zle, začínam pokašliavať - nebehám. Počas celého nasledujúceho týždňa sa liečim podomácky, ale nepomáha to, takže idem k MUDr. Mám zapálené dutiny, ...
Je mi jasné, že maratón je aspoň nateraz preč.

Po dopratí liekov, je tu Veľká noc a s ňou hnusné počasie, takže beh tak akosi automaticky ani nespomínam (manželka je veľmi rada).
Začínam opatrne až po sviatkoch a cítim sa akokeby som začínal po minimálne dvojmesačnej pauze a nie po dvojtýždennej.
Aj po týždni behania sa ešte necítim vo svojej bežeckej koži.
Po dvoch týždňoch sa to pomaly zlepšuje, už nemám nohy ako z olova, keď skúsim bežať "rovinku". Krok sa tak akosi automaticky predĺžil, beh sa pomaly stáva zase radosťou a nie utrpením.

Ps. Na tejto vynútenej prestávke bolo dobré to, že ma prestali úplne bolieť kríže. (klop, klop, klop)

Rekapitulácia 2007

Minulý rok som nabehal prvý krát nad 3000 km (3100). Možno sa to niekomu bude zdať málo, ale oproti predchádzajúcemu roku to bolo asi o 20% viac. Stálo ma to veľa času, hlavne po večeroch, keďže ráno sa mi nebehá dobre. Okrem zvýšenia objemu som zmenil aj spôsob tréningu. Keďže zima bola dobrá, v januári som začal pridávať objem. Začínal som tempami okolo 4:50min/km. V podstate až do marca som nebehal nič rýchlejšie - okrem pretekov. Potom som začal behávať aj úseky - niekedy 2km opakovania (á 3:30), niekedy 4km ( á 3:40). Ale nič rýchlejšie.
A podľa mojich výsledkov - samozrejme nie všetkých - to aj prinieslo úžitok.
Zlepšil som si osobáky od 15 km až po 25 km. A čo bolo zaujímavé aj na 1 km. Napriek tomu, že som v tréningu nezabehol rýchlejší km ako za 3:20.
Bohužiaľ som sa uprostred leta zranil - teraz viem, že to bolo kvôli slabému strečingu - takže som začínal v auguste skoro ako keby od začiatku.
Napriek tomu som s minulým bežeckým rokom spokojný.
Tento rok som sa preto rozhodol pokračovať podobným spôsobom tréningu - ale o tom nabudúce.

Prečo?

Založil som si blog.
Myšlienku urobiť to som nosil v hlave už dlhšie, ale akosi nikdy na to nebol - buď čas, alebo chuť, alebo dôvod, alebo ... . Veď to poznáte.
Ale, pred týždňom som si založil blog. Prvý krok som urobil. Teraz ho ešte naplniť zmysluplným textom. Teda čím ?
---------------------------
Na úvod niečo o mne.
Tento rok mám xx rokov. Mám tri krásne zatiaľ ešte "deti" a krásnu ženu, ktorá to má som mnou niekedy ťažké ( a niekedy aj ja s ňou ).
V práci väčšinou sedím - za počítačom, za katedrou, ..., takže možno aj z tohto dôvodu behám. Behám síce s prestávkami už viac ako 25 rokov, takže sedenie určite nebol dôvod, že som začal behať. Hlavný dôvod bol ten, že som chcel niečo dosiahnúť SÁM.
Aj preto som už v roku 1984 absolvoval MMM. Napriek hroznej skúsenosti, keď som ako mladý zajac podcenil prípravu a telo po maratóne odmietalo poslušnosť (psychické následky tohto maratónu nesiem dodnes ) som na beh nezanevrel. Do roku 2000 som bol druhom bežca - bežec občasný. Viac menej pravidelne som behal, ale niekedy aj polroka nebehal.
Potom prišlo obdobie, keď som už behával pravidelne, ale nie systematicky. Nikdy som však nebol hltačom kilometrov.
Vždy som však mal a doteraz mám jeden cieľ: maratón pod tri. (Je nás takých viac, že ?)
Preto som posledné dva, tri roky začal behať viac kilometrov, pomalšie, systematickejšie. Aspoň si to myslím. Zatiaľ však bez očakávaného výsledku. Prečo? Lebo mám strach. Mám strach postaviť sa na štart maratónu a zase ho dobehnúť nad tri. Mám strach z ďalšieho neúspechu - je to vôbec neúspech dať to napr. za 3:15 ? Mám strach, že mám málo natrénované, mám strach ...

A to je asi hlavný dôvod, prečo som si založil blog.