Výlet do Číny VII. - Kontrasty

Druhý deň v Bejingu sa budíme ráno o šiestej. Keďže však nemáme na izbe okno, nevidíme ako je vonku. Vysielame Peťa, ide celkom rád, na výzvedy. Vonku je teplo, takže ideme na výlet dosť naľahko.
Aj keď je odchod plánovaný na pol ôsmu, vzhľadom na dopravnú zápchu sa mikrobus, ktorým sme cestovali, dostane k nám až okolo pol deviatej. Aj preto je potom prvá polovica výletu veľmi uponáhľaná.

V mikrobuse sme deviati. Dvaja Ukrajinci, dvaja Angličania, sprievodca, šofér a my traja. Keďže je výlet relatívne lacný, jeho súčasťou je aj predvádzanie rôznych produktov. Po asi hodine jazdy zastavujeme na kraji Bejingu v malej fabrike na spracovanie nefritov. Cieľom každej z týchto prezentácií je niečo predať, takže po ukázaní výroby rôznych suvenírov z nefritov nás tam držia ešte asi pol hodiny, či si to nerozmyslíme a niečo nekúpime.



Po návšteve nefritovej fabriky nasleduje cesta k Veľkému Čínskemu múru. Ideme k zrenovovanej a najnavštevovanejšej časti múru, do Badaling-u.

Na parkovisku je množstvo autobusov, mikrobusov. Keď sa zdola pozeráme na časť múru, vidíme davy ľudí. Keďže kvôli už spomínanej dopravnej zápche meškáme, na prehliadku dostávame ani nie hodinu a pol. Naša mikrobusová skupina sa delí a vyrážame. Pri ceste po schodoch nahor predbiehame spomínané davy a za relatívne krátky čas sme na konci zrekonštruovaného asi tak 1,5 km dlhého úseku. Schody v niektorých miestach sú veľmi strmé a pre niektorých tiežturistov v sandáloch a šľapkách aj veľmi ťažko zvládnuteľné. Najmä keď musia nosiť so sebou aj nejaké tie kilogramy naviac.
Na múre je niekoľko veží, v ktorých sa tiež zastavujeme a dokumentujeme náš pobyt. Pri spiatočnej ceste sa rozdeľujeme a Peťo sa vydáva iným smerom. Cesta k mikrobusu, ako sa nám zdá, vedie aj tadiaľto, tak to chce preskúmať. My s Robom ideme dolu pôvodnou trasou. Cestou kupujeme nejaké suveníry. Sme so sebou celkom spokojní, lebo sa nám darí zjednať z pôvodnej ceny celkom slušnú cenu. Ako však zistíme v ďalších dňoch, aj nami zjednaná cena je ešte asi 2-4x väčšia za akú sa rovnaké výrobky predávajú niekde v obchodoch.
V stanovený čas sme všetci pri mikrobuse (aj Peťo, ktorý zokruhoval cestu po múre). Ide sa na obed. Mikrobus po chvíli zastavuje pri reštaurácii. Je plno, ale pre nás je pripravený stôl, na ktorý nosia jedlo. My sme zvyknutí z Changchunu, ale naši spolucestujúci iba nedôverčivo ochutnávajú prinesené pokrmy. Nakoniec však hlad zvíťazí a po chvíli sú taniere prázdne.
Náš výlet pokračuje návštevou hrobiek dynastie Ming. Keďže vonku je teplo, sme radi, že sa môžeme poprechádzať v tieni stromov a na miestach, kde sú uložené pozostatky niektorých čínskych cisárov.
Aby toho nebolo dosť, čaká nás ešte návšteva dvoch prezentácií - fabriky na spracovanie hodvábu a čajovne. V obidvoch to prebiehalo tak ako pri nefritoch - ukážka, ponuka, čakanie, či si niečo nekúpime. Niektorí kúpia, niektorí nie a ide sa ďalej.
Po návšteve čajovne - kde sme sa dozvedeli, ako pripravovať čaj a ako ho piť - sa lúčime s našim sprievodcom (aj keď sa mu to veľmi nepáči) a keďže sme blízko Olympijskeho centra, ideme tam.


Návšteva okolia Vtáčieho hniezda - štadióna, na ktorom sa konali 29. olympijske hry - je svetlým bodom tohto dňa (čo však zatiaľ nevieme).
Vtáčie hniezdo spolu s plaveckým štadiónom a ďalšími halami stojí na priestrannom námestí. Pred OH 2008 tu boli hutongy, kde bývali tisíce ľudí, Kvôli megalomanským  hrám, aby Čína ukázala svoju veľkosť, museli ustúpiť. Kde bývajú pôvodní obyvatelia tohto priestoru neviem. Štadión a jeho okolia však pôsobia veľkolepo. Všetko je, tak ako väčšina pamiatok, ohradené a vstupy strážia policajti a skenery batožiny. Hneď za vstupom na námestie sa k nám zbehnú pouliční predavači. Vidia, že sme cudzinci a cítia obchod. Dúfajú, že nevieme, aké sú ceny a tak spustia: zlatá olympijska medaila za 30, za 20, nakoniec ju chalani kúpia po 15. Ja čakám a trochu ďalej kupujem rovnakú medailu za 10. A tak je to so všetkým, predavači nasadia cenu, my nesúhlasíme a nakoniec za relatívne lacný peniaz nakúpime veľa suvenírov. Vidno tu ešte aj suveníry aké poznáme z čias socializmu - napr. päťcipé hviezdy a pod. Predavači sú neodbytní, ak prejavíte záujem, už Vás nepustia. Ako najlepšia sa ukázala nasledujúca taktika - nebaviť sa s nimi, ani si nepozerať, ak nechceme kupovať a pomaly ísť preč. Do Vtáčieho hniezda sme sa bohužiaľ nedostali, prišli sme o 2 minúty po zatvorení. Chlapci sa síce snažia  prehovoriť policajtov, ale nepodarí sa im to.
Keďže priestranstvo okolo štadióna je veľké, kým prídem naspäť je tma. Sme hladní a tak sa ideme najesť do veľkého stanu. V stanu je asi 100 stánkov s rôznymi jedlami. Pri jednotlivých stánkoch sa neplatí peniazmi, ale pomocou karty, ktorú si kupujeme pri vchode. Hneď si ju nabijeme juanmi a ideme si vybrať niečo pod zub. Ako skúsení turisti si vyberieme niekoľko druhov jedla - ryža, kuracia krídelká, špízy a pivo. Sedíme a pozorujeme ruch okolo. Je tam plno ľudí, ktorí sú podobne ako my unavení z prechádzky.  Sme sýti a hneď je nám lepšie. Pri východe vraciame kartu a zvyšok peňazí nám dávajú naspäť.

Usmievavý Robo ešte netuší, že ho smiech prejde

Vonku je už poriadna tma. Zrazu Robo zbadá postavičku olympijskej pandy. Hneď sa s ňou ide odfotiť. Aké je jeho prekvapenie keď sa mu postava snaží vysvetliž, že za foto chce peniaze a ukazuje prstami dva. Dali sme jej dva juany, ale je akási nespokojná, takže skoro utekáme preč. Až neskôr sa dozvedáme, že to, čo sme my považovali za dvojku, znamená v Číne desať (alebo osem ? :-).

Na betónovej ploche vidíme skupinu asi 20 rýchlokorčuliarov - od 5,6 asi do 15 rokov, ktorí sa pod dohľadom trénerov (a samozrejme rodičov) usilovne točia na vyznačenom okruhu. Trénujú fakt tvrdo. Je jasné, že ak sa chce niekto v Číne presadiť, musí veľmi tvrdo makať a deti to vedia už od mala.
Odchádzame k hostelu, ktoý je podľa mapy asi 10km ďaleko, takže pešo v noci asi nepôjdeme. Vchádzame do metra. Jedna jazda stojí dva juany, čo je veľmi málo oproti taxíkom. V metre je plno. Po dvoch prestupoch vystupujeme neďaleko hutongu.
Znova sa zastavujeme v našej krčmičke, kde už na nás mávajú a kričia mé - dnes si však nedávame jahňacinu, iba pivo a ideme spať. Deň bol veľmi náročný a zajtra je pred nami ďalší.

 Pokračovanie bude :-)

Výlet do Číny VI. - V centre metropoly

Robo pod horským slnkom

Je nedeľa, pol desiatej večer a my čakáme na vlak v preplnenej čakárni. Zrazu nás volá poverený zamestnanec a posiela koridorom, v ktorom je už snáď 500 ľudí, k vlaku. Nočný ležadlový vlak z Changchunu do Bejingu má 20 vozňov. Sú spojené tak, že vždy dva vozne sú priechodné. Po vstupe do vozňa nás privíta príjemná hudba. Vozeň sa takmer okamžite zaplní do polovice. Cestujúci sa po chvíli pousádzajú na svojich posteliach. Na rozdiel od našich vagónov, to nie sú klasické kupečka oddelené dverami, ale iba rady posteli.

Robo si vyberá miesto pod horským slnkom (asi 40cm pod stropom), isto preto, lebo sa rád vo vlaku opaľuje.

Ja ako najstarší z expedície ležím dole a Peťovi ostáva miesto v prostriedku. Vlak sa pohýňa o pol jedenástej. Asi o pol hodiny zastavuje na stanici, kde sa plní aj druhá polovica vozňa. Potom hudba stíchne, svetla zhasnú a ideme spať.

Vo vlaku je kľud (v každom vagóne je aj jeden policajt) a tak spím do prvej zastávky. Vlak zastaví až do pol šiestej. To je však už vo vagóne čulý ruch. Ľudia korzujú hore-dole. Niečo po siedmej sme v Bejingu.

V podchode pod stanicou si kupujeme mapu. Ešte v Žiline sme si od Peťa Čaplického zistili meno hutongu, v ktorom chceme bývať, a tak nám ho predajca mapy rovno označí. Je to v centre len asi 2 km od železničnej stanice. Poučení prvým príchodom do Bejingu ideme hneď zmeniť peniaze. Posielame tam Peťa. Keďže banka sa otvára o 9, musíme počkať. Po výmene peňazí sa vydávame na cestu k hutongu ... Preplietame sa s báglami na chrbtoch rušnými ulicami. Cestou vidíme bohatstvo a aj chudobu Číny (protiklady sú tu na každom kroku). Na jednej ulici sú predajne aut najvychýrenejších značiek od Ferari, cez Lamborghini, Bugati po Masserati. Hneď opodiaľ je ulička asi meter široká, v ktorej je vonku rozvešané prádlo, leží tam starý bicykel. Bejing rastie a modernizuje sa veľmi rýchlo a preto sa búrajú staré štvrte, hutongy, a miesto nich sa stavajú moderné budovy. Po asi hodinke chôdze sa nám podľa mapy zdá, že sme už blízko, ale náš hutong nemôžeme nájsť. Skúšame sa pýtať okoloidúcich, hlavne mladých, lebo Rebeca nám povedala, že každý sa učí anglicky. Málokto však vie, alebo chce po anglicky hovoriť. Nakoniec nám jeden chlapec ukáže uličku, nad ktorou je meno nášho hutongu. Vchádzame do úzkej uličky - tak na jeden a pol auta - po niekoľkých krokoch nám do očí udrie nápis Hostel ... Hurá,  sme tu (ako sme neskôr zistili, hutong sme našli dobre, ale vošli sme doň z druhej strany a hostel, v ktorom sme mali bývať bol tiež z druhej strany). Rýchlo sa ubytujeme. Za trojposteľovú miestnosť bez okien sme zaplatili okolo 300juanov, čo bolo asi 35€. Objednávame si na večer návštevu cirkusu s čínskymi artistami a na zajtra výlet na Čínsky múr.

Po rýchlom obede sa vydávame do mesta. Našim cieľom je námestie Tian-an-men. Keďže máme mapu, ideme pomerne naisto. V tom, že ideme správne nás utvrdzuje zväčšujúci sa dav idúci rovnakým smerom. Vonku je jasno, teplo, bez typickej inverzie, takže všade je plno. Námestie je ohradené zábradlím, aby niekomu ani nenapadlo urobiť to, čo pri pokuse o revolúciu študentov pred asi 25 rokmi. Všade je plno vojakov, pred vstupom na námestie sa prechádza kontrolnými bodmi so skenermi batožiny. Námestie je veľmi veľké. V strede je mauzóleum Mao-ce-tunga. Pred ním na asi 40m x 10m veľkej LCD obrazovke beží nekonečný film o úspechoch Číny. Chodíme po námestí, pozorujeme okolie.

Pečieme, jeme a pijeme

Máme však veľký hlad - žalúdky máme roztiahnuté z minulého týždňa - tak ideme naspäť k hostelu. Na okraji hutongu vchádzame do malej reštaurácie a objednávame si niečo, čo predavač doporučuje s rukami nad hlavou (ako rohy) a zvukmi mé, mé. Po chvíli zisťujeme, že sme si objednali pečené jahňacie stehno. Pečieme si ho však sami na stole. Je vynikajúce. Zapíjame ho pivom. 

Bohužiaľ si to však nemôžeme vychutnávať veľmi dlho, lebo čas nestojí a my ideme do cirkusu.

Cestu do cirkusu trvá asi 20 min. Všade je plno aut a šofér dodávky, ktorou ideme, sa šikovne preplieta medzi nimi. Peťo počíta každú sekundu. Po jahňacine hojne zapíjanej pivom nestihol dôležitú činnosť a tak, keď zastavíme pred cirkusom, vybieha z auta a nedbajúc na krik ochranky, vbieha do vnútra. Po jeho víťazoslávnom návrate nám šofér dá lístky a na naše prekvapenie aj peniaze s vizitkou hostela na spiatočnú cestu - máme si vziať taxík a ukázať vizitku. Pri vstupe nás potom ochranka víta s potmehúdskym úsmevom. Cirkus alebo divadlo sa pomaly zapĺňa. Sú tu väčšinou cudzinci, ktorí chcú vidieť na vlastné oči, čo dokážu malí Číňania. Predstavenie trvá len asi hodinu, ale výkony detí sú neuveriteľné. Robia premety, saltá, kotrmelce, skáču, držia sa ... Pri odchode si preto kupujeme CD so záznamom ich vystúpenia - až doma zisťujem, že na CD je podobné vystúpenie, ale s dospelými artistami. Fotíme sa s malými umelcami a následne ideme hľadať taxík. Na ulici je už tma. Pred divadlom sa nám ponúkajú drožkári, ale ich cena je pre nás privysoká. Nájdeme si preto taxík, ktorému chceme dať všetky peniaze od šoféra. Na naše prekvapenie si ich taxikár nevzal, ale zapol taxameter. Zaujímave je, že okrem ceny za kilometer sa v Bejingu platí aj cena za státie. Ak teda stojí taxík na križovatke na červenú, taxameter sa veselo točí. Ak je poriadna zápcha, taxíkom netreba cestovať. Naša cesta k hutongu však netrvá dlho a peniaze od šoféra nám stačia. Ešte aj zvýšia.

Po príchode k hutongu ideme ešte na jedno, dve pivá k "mé" a hajde do postele. Ráno nás čaká výlet na Čínsky múr.

Pokračovanie bude :-)

Toto je časť VI. z X.

Výlet do Číny V. - Mesto posledného cisára

Keďže preteky boli hneď na tretí deň nášho pobytu v Číne, mali sme pred sebou ešte celý týždeň. Už pri plánovaní cesty sme sa rozhodli, že zostaneme v Changchune do nedele a potom budeme v Bejingu.

S odstupom času môžem konštatovať, že polmaratón dopadol veľmi dobre, aj keď priamo na mieste sme boli trochu smutní. Robo z toho, že mu o chlp ušlo tretie miesto a ja zase z času, ktorý bol len 7 sekúnd za osobákom (aj keď pred pretekmi by som ho bral).

Peťo predvádza svoje schopnosti v hre na fujaru primátorovi

Po pretekoch večer usporiadali organizátori v hoteli slávnostnú recepciu. Zúčastnili sa jej všetci hostia z družobných miest - asi 10 miest z celého sveta. Na recepciu prišiel aj primátor 7,5 miliónového mesta Changchun a veľa iných hostí. Peter ako zástupca mesta odovzdal primátorovi dar - malú fujaru.

Po príhovoroch nasledovalo občerstvenie formou švédskych stolov. Recepcia, aspoň jej oficiálna časť. trvala asi 2 hodiny. Potom tam zostalo len zdravé jadro - Novozélanďania a my. Družbu sme utužovali ešte dlho do noci.

Ďalším bodom programu, ktorý pre nás naši hostitelia pripravili, bola návšteva paláca, v ktorom žil posledný čínsky cisár Pchu-i. Palác alebo lepšie povedané, malé mesto, sa nachádza priamo v Changchune - jasné, že asi polhodiny cesty od nášho hotela :-) . Videli sme miesta, kde žil cisár so svojimi manželkami a služobníctvom počas vlády Japoncov nad Mandžuskom v rokoch 1932-1945. "Mesto" bolo postavené po vzore Zakázaného mesta, kde žili čínski cisári.

V Changchune sme navštívili aj jedno z najväčších múzeí, v ktorom sa nachádzajú sochy od výmyslu sveta. V Changchune sa každoročne koná sochárske sympózium, na ktorom sa zúčastnili aj Žilinskí sochári. Účastníci sympózia tvoria rôzne artefakty, ktoré sú potom umiestnené buď na voľnej ploche alebo v halách múzea. Múzeum je také veľké, že sme sa po ňom prevážali na elektrobuse.

Naše sprievodkyne Rebeca a Klis nás zaviedli aj do jedného veľkého marketu. No, bol to síce trh, ale bol veľmi veľký, pre našinca je ťažké si predstaviť toľko stánkov pod jednou strechou. Boli sme tam iba asi hodinu, prebehli sme iba hlavné uličky a hlavne sme sa báli, aby sme tam kdesi nezablúdili. To množstvo tovaru bolo neuveriteľné.
Zaujímavé bolo, že keď tam bola nejaká figurína, nemala čínske črty.
Kúpili sme tam nejaké drobnosti domov, ale hlavné nakupovanie suvenírov sme si nechali na Bejing.

Posledný deň - nedeľu -  v Changchune sme strávili na druhom najväčšom námestí na svete (v Číne je všetko naj - najväčšie námestie je Tien-an-men v Bejingu). Námestie je štvoruholník asi 400x400 metrov. Na každej strane je jedno veľké súsošie znázorňujúce 4 ročné obdobia.
V čase, kedˇ sme tam boli my, bolo námestie plné ľudí - detí aj dospelých - ktorí púšťali šarkany. Videli sme rôzne veľké šarkany, niektoré lietali iba niekoľko metrov nad zemou a iné, ako sme sa dozvedeli od miestnych, boli až 1200m vysoko. Medzi šantiacimi sa nestratili ani Robo s Petrom, ktorým Rebeca s Klis požičali jedného šarkana.


Pozn.
Medzi všetkými tými návštevami sme chodievali na obedy a večere. To, že to nespomínam neznamená, že by sme sa nenajedli, ale, že toho jedla bolo toľko, že už ani neviem, kde aké sme jedli.
Pozn2.

Počasie sa v dňoch po pretekoch trochu zmenilo. Bolo síce jasno, ale väčšia zima a pomerne veterno. Petrovi to však nevadilo a pamätnou sa stala jeho hláška v jedno ráno, keď bolo vonku asi 5 stupňov a Peťo skonštatoval, že: "ešte to je na kraťasy ... šak aj tak iné nemám".

Pred odchodom z Changchunu sme ešte raz išli do parku, kde sa konali preteky. Požičali sme si bicykle a prešli sme po trati behu asi 10km. Keďže bola nedeľa, bolo jasno a ešte pomerne teplo, bolo v parku veľmi veľa ľudí.


Večer pred odchodom (cestovali sme nočným ležadlovým vlakom) sme boli na večeri v jednom podniku s nemeckým názvom. Po príchode sme videli niečo ako švédske stoly, na ktorých bolo plno ovocia, zeleniny, koláčov a aj mäsa, ryže a zemiakov na rôzne spôsoby. Nabrali sme si plné taniere nevediac, čo nás čaká. Po zjedení týchto jedál začali k stolu postupne prichádzať čašníci. Každý mal v rukách nejaké jedlo - špízy, kalamáre a iné morské potvory, pečené jahňacie, kuracie mäso atď. Všetko sme zapíjali pivom, ktoré sme si sami čapovali z asi 3 litrovej nádoby.
Len čo sme niečo dojedli, už nám nakladali ďalšie. Začali sme si robiť srandu, že "už zase ide nepriateľ" (jedlo). Chvíľu sme s nepriateľom držali krok, ale nakoniec nepriateľ zvíťazil, lebo sa votrel do našich radov (jedlo nám začali dávať aj Rebeca a Klis).
Konštatovali sme, že sme sa najedli do zásoby na týždeň dopredu a že sa nám to pred pobytom v Bejingu bude hodiť.

Keďže sa blížil čas nášho odchodu z Changchunu, odviezli nás po tejto večeri na železničnú stanicu. Lístky nám zabezpečili počas týždňa. Posadili nás do čakárne a upozornili zamestnanca železníc, že nás má poslať na konkrétny vlak. Rebeca a Klis sa s nami rozlúčili a na nás čakala druhá, dobrodružnejšia časť cesty.

Pokračovanie bude :-)

Výlet do Číny IV. - I. medzinárodný polmaratón družobných miest

Ráno vstávame skoro, okolo pol siedmej. Robo pred pretekmi neraňajkuje, ale my s Petrom si ideme dať niečo ľahké. Keďže štart behu je o 9.00 ihneď po raňajkách nás vezú do parku. Pred parkom je už relatívne dosť ľudí.Keďže sa počasie, presne  podľa predpovede, zhoršilo - fúka nepríjemný vietor a je aj o dosť chladnejšie - rýchlo sa zaprezentujeme, prezliekame a ideme sa rozbehať. Cestou sa s nami chce odfotiť skupina čínskych bežcov. Majú svoje vlastné klubové zástavy. 
Organizátori medzitým do štartu pripravili kultúrny program na čínsky spôsob - na pódiu sa striedajú skupiny ľudí a spoločne cvičia, tancujú a spievajú. S takýmto spôsobom "zábavy" - spoločným cvičením a spievaním - sme sa v Číne stretávali často.
Konečne sa priblížila deviata hodina a na pódiu sa začali striedať rôzni hostia so svojimi príhovormi. Ešte rýchlo na WC - naozaj rýchlo, lebo to bolo klasické WC na čínsky alebo turecký spôsob bez misy iba s miestom na nohy a dierou v podlahe
Na štarte - nás ako cudzincov postavili úplne dopredu - je asi 300 ľudí. Vpredu asi 30 cudzincov z družobných miest a za nimi asi 250 miestnych.
Poz. Okrem polmaratónu sa bežal aj beh na asi 4 km, kde štartovalo oveľa viac miestnych.
Pred štartom nám Rebeca vravela, že rozhodovať preteky budú rozhodcovia, ktorí rozhodovali OH 2008. Vidíme ich ako stoja s rozpaženými rukami na štartovej čiare a dávajú pozor, aby sme ju náhodou neprekročili - máme na nohách čipy, takže by s tým asi bol problém.

Rozhodcovia zrazu uskakujú a ihneď zaznieva výstrel. Dav sa zbesilo rozbehol. Kým som sa spamätal, z výhodného prvého radu som sa prepadol  niekde do prostriedka poľa bežcov. Robo je niekde vpredu a Peťo zase niekde za mnou. Počas prvého kilometra, keďže všetci ešte majú dosť síl, sa veľmi dopredu neženiem. Aj tak pri pohľade na hodinky neverím vlastným očiam - 3:20. Je to veľmi rýchle, lebo kilometer bol väčšinou do kopca.
Po prvýkrát ma napadne, že to asi nie je dobre zmerané, ale ako to je možné ? Dokonalí Číňania niečo neurobili dokonale ?
Na asi treťom kilometri sa trať zatáča doľava a ja vidím Roba asi tak 300 metrov pred sebou. Bežal sám a snažil sa dobehnúť vedúcu skupinku. Ja sa postupne dostávam tiež viac dopredu a bežím s malej skupine s prvou bežkyňou z Bieloruska. Spolu s nami bežia niekoľkí Číňania. Ich tempo, na rozdiel od nášho, je však veľmi premenlivé. Raz nás obehnú a vzdialia sa a o chvíľu zase spomalia a obehneme my ich. Trať je pomerne členitá, sú to samé kopčeky, nie veľmi vysoké, ale je ich dosť. Na piatom kilometri sme za 17:30. Veľmi rýchle alebo je to kratšie. Keď vydržím, pomyslím si prvýkrát, mohol by to byť osobák.
Od 9 po 12 km tvorí trať slučku. Tam stretávam v protismere najprv Roba. Je predo mnou asi 3 minúty na 6. mieste a bojuje s dvoma bežcami o "bedňu" v našej kategórii "družobných". Pri spiatočnej ceste stretávam zase Peťa. Beží slušne a ešte ma stíha aj pozdraviť. Ja som zatiaľ 7. v kategórii a predo mnou asi tak 100m je bežec z Nového Zélandu. Vyzerá tak na 55, čo ma motivuje, aby som ho dobehol.
Spolu s Bieloruskou sme na 10km za 35:30. Opakujem sa, ale furt to je veľmi rýchle alebo kratšie (to som netušil, čo nás čaká na konci).
Celá trasa je situovaná okolo jazera. Trasa behu je preto samá zákruta. Bohužiaľ je okolo samý kopec.
Bieloruska mi postupne začína utekať. A je tu 15km - 54minút. Od začiatku mierne spomaľujem, ale ešte vždy to vyzerá na výborný čas.  Novozélanďan je stále asi 50m predo mnou, ale postupne ho sťahujem.
Zrazu si uvedomujem, že bežíme po známej trase, na ktorej sme sa boli včera v protismere prebehnúť. Viem, že do cieľa to je asi 6 km a je tam niekoľko tiahlych a niekoľko prudkých výbehov aj zbehov. Na jednom výbehov asi 3km pred cieľom dobieham Novozélanďana. Snaží sa ma v zbehu dobehnúť, ale nepodarí sa mu to a vzdá to. Ja vidím asi 50m pred sebou Bielorusku a snažím sa, aby mi viacej neunikala.
Na jednom z kopcov je zrazu tabuľa 20km. Pozriem na hodinky - 1:13:10. Super, ale asi to je kratšie, myslím si. Viem, že do cieľa to je už iba dole kopcom, tak pridávam a bežím. Bežím a čakám cieľový (štartový) priestor. Po 3 minútach rýchleho behu ho nevidím. Nezbadám ho ani po 4 minútach. Až po 5 minútach zrazu vidím cieľ za poslednou zákrutou. Pridám, ale čas 1:18:44 je o pár sekúnd horší ako môj osobák. Posledný kilometer z kopca za 5:10 rozhodol. Určite mal aspoň 1400m. Asi potrebovali pridať metre, ktoré na začiatku chýbali.
Aj Robovi, ktorý dobehol za 1:11:53, sa neranie trate nezdalo a aj podľa GPS, ktoré mal Novozélanďan, bola trať asi o 300 kratšia. Napriek poslednému kilometru :-)

V cieli čakáme ešte na Petra. Konečne sa objavil v poslednej zákrute. Beží z posledných síl. Už sa neusmeje ani nepozrie keď na neho kričíme a povzbudzujeme ho. Vôbec to nevníma. Nakoniec si však urobil osobák.

Rebeca je po dobehu veľmi spokojná. Robo skončil 4.medzi "družobnými" a 6. celkovo. Ja som bol 6. medzi "družobnými" a asi 20. celkovo. Aj Peťo bol ešte 9. medzi "družobnými".
Ideme sa prezliecť. Rebeca aj ostatní organizátori sa donekonečna pýtajú, či sme OK, či nám nie je zle. Dohodneme sa, že vybehať sa nepôjdeme, lebo by to nepochopili, ako môžeme po polmaratóne ešte ísť behať.

Pridať popis

Po asi pol hodine ideme s Robom na vyhlasovanie víťazov. Na obrovskom pódiu má každý značku, kde sa má postaviť - podľa miesta, na ktorom dobehol. Keďže je pomerne zima, dlho sa tam nezdržíme a po fotke s primátorom ideme do auta.

Okolo je už čulý ruch. Organizátori odstraňujú pútače a stánky a dávajú priestor do pôvodného stavu.

My ideme po dobre vykonanej práci na obed. Klasicky čínsky.

Pokračovanie bude :-)

Výlet do Číny III. - Pred pretekmi

Unavení z cesty, ale šťastní sme teda o pol desiatej večer dorazili do Changchunu. Po vystúpení z vlaku sme sa vydali s davom a rozmýšľali, či nás bude niekto čakať. Po niekoľkých minútach sme vošli do odchodovej haly stanice. Bola prázdna. Pobrali sme sa teda k východu. Zrazu sme za sklom zbadali ľudí, ktorí čakali na príchodzích. V Číne sa nečaká na stanici, ale pred jej vchodom. Poniektorí čakajúci mali v rukách ceduľky s menami, väčšinou cudzincov, na ktorých čakali. Na nás čakala postava s ceduľkou Slovakia. Potešili sme sa a po krátkom uvítaní s Rebeccou a ... , našimi sprievodkyňami  počas celého pobytu v Čangchune. Na parkovisku nás čakalo auto so šoférom. Na našu otázku, ako ďaleko je hotel, v ktorom budeme bývať, Rebecca odpovedala, že pol hodiny. Ako sme postupne zistili, táto časová miera bola u nej dominantná, lebo všetko bolo vo vzdialenosti pol hodiny. Napriek tomu, že bolo neskoro, v meste bola hustá premávka. Náš vodič sa však naozaj asi po pol hodine dostal k hotelu - International Conference Centre Changchun. Bol to 4* hotel.
Organizátori to zobrali veľkoryso. Ubytovali nás do samostatných izieb, aj keď tie boli také veľké, že ak by bolo nutné, pohodlne sme mohli byť aj spolu všetci traja. Po "vypálení červa" a večeri, ktorú nám z "polhodiny" vzdialeného obchodu doniesla Rebecca (čínska polievka v kelímku + pečivo), sme zaľahli.
Cestou na raňajky sme si všimli, že koberček vo výťahu v noci menia - každý deň na ňom bol anglický náyov dňa. Raňajky sme mali formou švédskych stolov. Na výber bolo ... vecí. Vybral si každý.
Na obed sme sa prvýkrát stretli s čínskym stolovaním. Sedeli sme v miestnosti okolo okrúhleho stola. Keďže sme názvy jedál nepoznali, Rebecca objednala.
Objednala asi 12 chodov, ktoré čašníčka položila na otáčaciu časť stola. Nám ako cudzincom doniesla aj normálny príbor, ale skúšali sme jesť aj paličkami. Po obede - boli sme tam 5 - ani nebolo vidno, že sme niečo zjedli. Keďže bol deň pred pretekmi, poobede bola prezentácia v miestnom športovom stredisku, ktoré bolo tiež asi pol hodiny vzdialené. Tam sme zistili, že z družobných miest prišlo asi 25 bežcov a ostatných je asi 200. Po prezentácii sme poprosili Rebecu, že by sme si chceli ísť zabehať. Rebeca po konzultácii so svojim šéfom Kevinom (Číňania oficiálne majú svoje čínske mená, ale pri komunikácii s cudzincami si dávajú im sympatické mená) nás odviezli do parku, kde sa mal konať beh. Vstup do parku je strážený a kontrolovaný vojakmi (podobne ako vstup do väčšiny turisticky zaujímavých miest ). Funguje tam však veľmi dobre systém "zavolám niekomu a ten to vybaví" takže po pár minútach telefonovania sme už vchádzali autom do parku.
Pod pojmom park si treba predstaviť normálnu prírodu (oplotenú) s rôznymi zaujimavosťami. Niečo ako lesopark+Vodné dielo vo veľkom.
Takže už sme v parku, prezliekame sa a ideme sa prebehnúť. Zajtra sú preteky, takže sa potrebujeme po ceste trochu rozhýbať. Ale čo to? Auto s Rebeccou sa pomaly sunie za nami. Bežíme asi pol hodiny :-)  a celý čas máme auto v pätách. Čo keby sa nám niečo stalo ? Po pol hodine sme sa dostali na jedno parkovisko, kde sme sa prezliekli. Je tam skupina asi 10 predavačov, ktorí predávajú rôzne huby, orechy, vajíčka a iné plody zeme. Po krátkom zastavení pokračujeme - už autom - v prehliadke zajtrajšej trate (aj tá časť, po ktorej sme dovtedy bežali bola jej súčasťou, akurát že sme išli v protismere). Zisťujeme, že trať je pomerne členitá a dosiahnuť dobrý čas bude asi ťažké.
Cesta z parku naspäť do hotela trvá ako je asi jasné zase asi pol hodinu. Keďže zajtra sú preteky po večeri (zase asi 10 iných chodov, z ktorých skoro nič neubudlo), dáme ešte medicínu a ideme spať.

Počasie je doteraz dobré, neprší, je pomerne teplo a nefúka, takže dúfame, že zajtra napriek zlej predpovedi bude rovnaké.

Pokračovanie bude :-)

Výlet do Číny II. - Cesta na (skoro) koniec sveta

Konečne prišiel deň odchodu. Batohy boli zbalené. Najväčší mal Robo, ten však niesol aj dar primátora do Changchunu. Darom bola malá, asi 60cm dlhá fujara. Veci na behanie sme si však zobrali so sebou do lietadla, pre istotu.


Zo Žiliny sme odchádzali v utorok ráno po piatej. Na letisko v Budapešti nás odviezlo, ako reprezentantov mesta, auto z mestského úradu.

Táto časť cesty prebehla bez problémov a o deviatej sme už boli na letisku. Po zabalení batohov do celofánu a zachekovaní, sme nastúpili do lietadla spoločnosti Aeroflot (Robo - Boeing 767 ?) smer Moskva. Let trval niečo cez dve hodiny. Po pristátí sme asi 4 hodiny čakali v tranzitnej hale na ďalší let. Tranzitná hala v Moskve - Šeremeteve je relatívne malá. Prešli sme ju za 10 minút. A čo zvyšný čas? Rozhodli sme sa, že si dáme pivo. Nakoniec som si pivo (najdrahšie v mojom živote - 7€) dal sám. Robo s Peťom si ho síce najprv objednali, ale po zistení ceny, objednávku zrušili.
Z Moskvy sme leteli do Pekingu alebo Bejingu, ako sa po anglicky hlavné mesto Číny volá.
Let trval 7 a pol hodiny. Leteli sme s Air China najväčším lietadlom, v akom som sedel (čo nie je na moje 3 lety nič zvláštne). Bol to nejaký Boeing ( 787-600 ? sedí Robo ?).
Let prebehol rovnako pokojne. V lietadle s nami letela veľká skupina číňanov, ktorí boli veľmi hluční. Aj keď som im nerozumel ani slovo, na prvý pohľad bolo jasné, kto má aké postavenie v skupine.
Z Moskvy sme odlietali za dažďa. Počas letu bola celkom dobrá viditeľnosť. Pred pristaním sa však pod nami objavila hustá oblačnosť. Keď sme však z oblakov vyleteli až asi 200m nad zemou, bolo nám jasné, že ide o povestný pekingský smog. Našťastie okrem tohto dňa príletu sme sa s ňou už nestretli.
Po prílete do Bejingu sme očakávali davy ľudí, ale na letisku bolo menej ľudí ako napr. v Budapešti. Avšak o veľkosti letiska hovorí skutočnosť, že z príletovej haly sme na terminál išli asi 5 minút rýchlovlakom. Na termináli sme potom čakali na batožinu. Po príchode na terminál Robo vyhlásil, že tiež mal obavy z cesty, ale že všetko ide dobre. Aj išlo - z jeho pohľadu. Na páse s batožinou svoj batoh našiel hneď. Ja som čakal najprv 5 minút, potom 10 minút a keď už žiadna nová batožina nešla, bolo jasné, že môj batoh tam nie je. Hneď sme to išli reklamovať do miestnosti, kde už boli asi 3 Nemci, ktorí mali rovnaký problém. Zamestnanci spoločnosti sa ospravedlňovali a zistili, že môj batoh ostal v Moskve. Hneď nás však ubezpečili, že batoh mi zajtra doručia do hotela, v ktorom budem bývať. Problém však bol, že sme nevedeli, kde v Changchune budeme bývať. Nechal som im teda svoje telefónne číslo a tŕpol, ako sa pomocou telefónu dohovoríme, lebo angličtina zamestnancov Air China bola dosť zvláštna.
Po tomto zdržaní sme sa vybrali hľadať zmenáreň. Na termináli sme našli bankomat na výmenu peňazí, ktorý  sme využili. Keďže však kurz nebol taký, ako Peťo očakával, zmenili sme si iba 50€ s tým, že určite na železničnej stanici, kam sme sa chceli dostať, bude zmenáreň s lepším kurzom. Aj bola ...

Potom sme si našli autobus smer Bejing-railway station  (boli sme dopredu upozornení, na názov stanice, lebo železničných stanic v Bejingu je veľa). Počas asi hodinovej cesty autobusom z letiska sme prvýkrát videli veľkú premávku na cestách (autá, bicykle, ľudia) a veľký hluk (každý trúbil).

Pred hlavnou stanicou

Železničná stanica je v centre Bejingu a námestie pred ňou pripomínalo plné mravenisko. Po prehliadke batožín skenerom (postupne sme zistili, že sa to deje na každej stanici, aj v metre, na pamiatkach, ... ) sme vošli na stanicu kúpiť si lístky. Naivne sme predpokladali, že sa bude dať platiť kartou. Bohužiaľ počas celého pobytu sme nič kartou nemohli zaplatiť. Bolo teda potrebné nájsť zmenáreň. (spomenuli sme si na bankomat na letisku) Peťo zostal stáť pri pokladni a my s Robom sme sa vydali do ulíc. Po asi 20 minútach sme našli poštu, kde nám boli ochotní zmeniť peniaze. Vypísal som formulár (ako za socializmu u nás), dal do priehradky pas a čakal. Po asi pol hodine pobehovania a telefonovania mi pracovníčka konečne dala čínske peniaze. Oficiálne je síce menou RMB, ale každý im hovorí "juany". Prečo to trvalo tak dlho ? Hlavná príčina bolo ž v mojom priezvisku. Taký znak nevedeli napísať na ich klávesnici a pracovníčka preto zisťovala, čím ho môže nahradiť. Nakoniec napísala z. Robo, ktorý na mňa čakal, nechápal, čo sa deje.
S peniazmi na krku (doslova, lebo doklady a peniaze som nosil v púzdre na krku) sme sa ponáhľali kúpiť si lístky. Peťo stále stál pri hlavnej pokladni, bohužiaľ sa však vymenili pracovníci, tak keď sme konečne chceli kúpiť lístky, poslali nás k inej priehradke - číslo 16, kde sa predávajú lístky pre cudzincov. Inak tých priehradok tam bolo asi 30 a pred každou stál asi 20 metrový rad ľudí. Aj pred 16-kou. Postavili sme sa do radu a čakali. Na veľkej svetelnej tabuli na stene sa postupne zobrazovali informácie o každom vlaku na najbližšie 2 týždne a o tom. koľko voľných miest vo vlaku ešte je. Tak sme hneď zistili, že náš vyhliadnutý vlak je už naplnený. Našťastie sme si našli vlak, ktorý odchádzal iba hodinu po ňom, v ktorom ešte miesto bolo. Po asi pol hodine čakania sme na tento druhý vlak kúpili lístky.
(Hneď po nás priehradku 16 zatvorili a rad presunuli k inej priehradke)

Keďže do odchodu vlaku ešte chýbali asi 3 hodiny, sadli sme si na námestí pred stanicou do bufetu, kúpili sme si pivo, pozorovali okolie a čakali.

Rýchlovlak

Samotný príchod k vlaku bol tiež zážitok. Asi pol hodinu pred odchodom vlaku (vlak vychádzal z tejto stanice) sa do čakárne (pre každý vlak bolo na tabuli napísané, ktorá čakáreň je pre tento vlak ) nahrnuli davy. Počítam že okolo tísíc ľudí. Po otvorení vchodov sa všetci títo ľudia vošli do vlaku, ktorý mal 18 vozňov. Samotná cesta vlakom bola príjemná. Vzdialenosť 1000 km prešiel za 7 hodín, pričom max. rýchlosť (vypisovala sa na stene) bola 191 km/hod.



Nakoniec sme v stredu večer o pol desiatej dorazili do Changchunu. Cesta, počas ktorej sme prešli 300 km autom, 8000 km lietadlom a 1000 km vlakom, nám trvala 34 hodín - plus 6 hodín časový posun.

Pokračovanie bude ...

Pozn.
Konečná podoba textu sa môže ešte zmeniť - ak si na niečo spomeniem, dopíšem to.

Výlet do Číny I. - Čo bolo predtým

Najprv krátka agentúrna správa:
V septembri 2011 sa trojica bežcov zo Žiliny zúčastnila polmaratónu v Číne. Na prvom polmaratóne družobných miest v Changchune obsadil Robo Rolko časom tesne pod 1:12 v celkovom poradí 6. miesto a v kategórii "družobných" bežcov obsadil 4. miesto. Jano Ružbarský skončil časom 1:18:44 celkovo okolo 20. miesta a v kategórii "družobných" bežcov bol 6. Tretí člen výpravy, Peťo Zanický, si urobil časom 1:32:21 osobný rekord a v kategórii "družobných" bežcov skončil 9.

Toľko stručná spravodajská správa. Čo sa však za ňou skrýva?

Začnem pekne po poriadku, tak ako som tento "výlet" videl ja.

Prvýkrát som sa o možnosti "behu v Číne" dozvedel niekedy v máji alebo júni, keď s tým vyšiel Robo. Oznámil nám (mne a Milošovi V.), že v septembri asi pôjde behať do Číny. Oznámil nám, že sa tam beží polmaratón a že usporiadatelia z družobného mesta Changchun v provincii Jilin (Mandžusko) hradia pobytové náklady pre 3-4 bežcov. Táto informácia ma okamžite zaujala a hneď som sa spýtal, koľko bežcov ešte ide. Po odpovedi, že zatiaľ iba Robo a Peťo (Zanický) som ihneď povedal, že by som išiel aj ja. Síce som ešte nevedel, koľko to bude stáť, či niečo uhradí mesto, ale niečo vo mne mi hovorilo, že to je príležitosť, ktorú treba využiť, kým mi to ešte behá.


V priebehu niekoľkých dní bola moja účasť v "Žilinskom tíme" odsúhlasená aj Petrom, ktorý sa následne začal zaujímať v prvom rade o to, ako sa dostať na miesto určenia a potom späť. Na internete našiel letenky za asi 430 € na osobu do Pekingu a späť, čo ako sme potom zistili bola priam neuveriteľná cena.
Keď sme ich objednali a potom aj zaplatili, náš výlet začal naberať jasnejšie kontúry. Keďže Changchun je od Pekingu vzdialený 1000km museli sme rozmýšľať aj nad cestou tam. Keďže lietadlo stálo skoro toľko ako z Európy do Číny rozhodli sme sa pre vlak. Lístky na rýchlovlak sa však nedali kúpiť bez dokladov, takže sme sa spoľahli (ja trochu s obavami) na ich kúpu priamo po príchode.

Pozn. Od počiatku sme náš výlet brali nielen ako postupnosť cestovanie-beh-cestovanie, ale plánovali sme byť v Číne trochu dlhšie.

Ďalšou vecou, ktorú bolo nutné vybaviť, boli víza. Keďže sme už mali zapletené letenky, ich získanie nám trvalo týždeň a neboli s tým žiadne problémy.


Niekoľko týždňov pred odchodom sme sa stretli s Petrom Čaplickým, ktorý žije už niekoľko rokov v Číne a dokonca aj študoval v Changchune. Dal nám niekoľko dobrých rád, ale zároveň nás ešte trošku zneistil, keď vyhlásil, že letíme s nejakou treťotriednou spoločnosťou (Aerosvit). Okrem toho nám povedal, že lístky na vlak, vzhľadom na množstvo cestujúcich, sa tam väčšinou nedajú kúpiť v deň odchodu.
Aj na základe týchto okolností som sa, s blížiacim sa termínom odchodu, cítil zvláštne, neisto. Na jednej strane som sa tešil na novú krajinu, inú kultúru, ľudí. Na druhej strane som mal obavy - aby som neochorel (poistka), ako telo zvládne inú stravu, ako budeme cestovať, ...
Do svojho okolia som však svoju neistotu a obavy neprenášal a tváril som sa, čo sa týkalo Číny, suverénne.

Pokračovanie bude :-)

2010

Aj keď by sa to podľa článkov na tomto blogu mohlo zdať, že už asi nebehám, zatiaľ to nie je tak. Aj ja som bol prekvapený, keď som sa po dlhom čase pozrel na blog a zistil som, že za celý minulý rok som nenapísal ani čiarku.
Napadli ma hneď dva dôvody:

• rok 2010 musel byť veľmi krátky - čo je ako sami uznáte blbosť, aj keď, čím som starší, tým rýchlejšie mi roky ubiehajú
• v roku 2010 sa nestalo nič, čo by mi stálo za napísanie zopár riadkov - ani to nie je pravda, lebo vždy sa nájde niečo, čo stojí za zapísanie, napr. beh v Turanoch (iba 20s za Robom Rolkom), beh v Krasne (o prsia pred Lacom Sventekom), trápenie sa o mája do októbra (zranenie, ...)

 Po dlhšom uvažovaní som za hlavného vinníka celej situácie označil nedostatok času - teda veľa práce, zlú organizáciu času a všetko, čo s tým súvisí.

Dúfam, že tento rok to bude lepšie. Keďže však nie som zástancom novoročných záväzkov, iba dúfam, že takto o rok si budem mať na čo zaspomínať pri čítaní svojich príspevkov na tomto blogu.

Všetkým prajem veľa zdravia, šťastia a Božieho požehnania v roku 2011. Ako mi ktosi napísal, ostatné sa dá kúpiť.