11. 12. 2011

Výlet do Číny VII. - Kontrasty

Druhý deň v Bejingu sa budíme ráno o šiestej. Keďže však nemáme na izbe okno, nevidíme ako je vonku. Vysielame Peťa, ide celkom rád, na výzvedy. Vonku je teplo, takže ideme na výlet dosť naľahko.
Aj keď je odchod plánovaný na pol ôsmu, vzhľadom na dopravnú zápchu sa mikrobus, ktorým sme cestovali, dostane k nám až okolo pol deviatej. Aj preto je potom prvá polovica výletu veľmi uponáhľaná.

V mikrobuse sme deviati. Dvaja Ukrajinci, dvaja Angličania, sprievodca, šofér a my traja. Keďže je výlet relatívne lacný, jeho súčasťou je aj predvádzanie rôznych produktov. Po asi hodine jazdy zastavujeme na kraji Bejingu v malej fabrike na spracovanie nefritov. Cieľom každej z týchto prezentácií je niečo predať, takže po ukázaní výroby rôznych suvenírov z nefritov nás tam držia ešte asi pol hodiny, či si to nerozmyslíme a niečo nekúpime.



Po návšteve nefritovej fabriky nasleduje cesta k Veľkému Čínskemu múru. Ideme k zrenovovanej a najnavštevovanejšej časti múru, do Badaling-u.
Na parkovisku je množstvo autobusov, mikrobusov. Keď sa zdola pozeráme na časť múru, vidíme davy ľudí. Keďže kvôli už spomínanej dopravnej zápche meškáme, na prehliadku dostávame ani nie hodinu a pol. Naša mikrobusová skupina sa delí a vyrážame. Pri ceste po schodoch nahor predbiehame spomínané davy a za relatívne krátky čas sme na konci zrekonštruovaného asi tak 1,5 km dlhého úseku. Schody v niektorých miestach sú veľmi strmé a pre niektorých tiežturistov v sandáloch a šľapkách aj veľmi ťažko zvládnuteľné. Najmä keď musia nosiť so sebou aj nejaké tie kilogramy naviac.
Na múre je niekoľko veží, v ktorých sa tiež zastavujeme a dokumentujeme náš pobyt. Pri spiatočnej ceste sa rozdeľujeme a Peťo sa vydáva iným smerom. Cesta k mikrobusu, ako sa nám zdá, vedie aj tadiaľto, tak to chce preskúmať. My s Robom ideme dolu pôvodnou trasou. Cestou kupujeme nejaké suveníry. Sme so sebou celkom spokojní, lebo sa nám darí zjednať z pôvodnej ceny celkom slušnú cenu. Ako však zistíme v ďalších dňoch, aj nami zjednaná cena je ešte asi 2-4x väčšia za akú sa rovnaké výrobky predávajú niekde v obchodoch.
V stanovený čas sme všetci pri mikrobuse (aj Peťo, ktorý zokruhoval cestu po múre). Ide sa na obed. Mikrobus po chvíli zastavuje pri reštaurácii. Je plno, ale pre nás je pripravený stôl, na ktorý nosia jedlo. My sme zvyknutí z Changchunu, ale naši spolucestujúci iba nedôverčivo ochutnávajú prinesené pokrmy. Nakoniec však hlad zvíťazí a po chvíli sú taniere prázdne.
Náš výlet pokračuje návštevou hrobiek dynastie Ming. Keďže vonku je teplo, sme radi, že sa môžeme poprechádzať v tieni stromov a na miestach, kde sú uložené pozostatky niektorých čínskych cisárov.
Aby toho nebolo dosť, čaká nás ešte návšteva dvoch prezentácií - fabriky na spracovanie hodvábu a čajovne. V obidvoch to prebiehalo tak ako pri nefritoch - ukážka, ponuka, čakanie, či si niečo nekúpime. Niektorí kúpia, niektorí nie a ide sa ďalej.
Po návšteve čajovne - kde sme sa dozvedeli, ako pripravovať čaj a ako ho piť - sa lúčime s našim sprievodcom (aj keď sa mu to veľmi nepáči) a keďže sme blízko Olympijskeho centra, ideme tam.


Návšteva okolia Vtáčieho hniezda - štadióna, na ktorom sa konali 29. olympijske hry - je svetlým bodom tohto dňa (čo však zatiaľ nevieme).
Vtáčie hniezdo spolu s plaveckým štadiónom a ďalšími halami stojí na priestrannom námestí. Pred OH 2008 tu boli hutongy, kde bývali tisíce ľudí, Kvôli megalomanským  hrám, aby Čína ukázala svoju veľkosť, museli ustúpiť. Kde bývajú pôvodní obyvatelia tohto priestoru neviem. Štadión a jeho okolia však pôsobia veľkolepo. Všetko je, tak ako väčšina pamiatok, ohradené a vstupy strážia policajti a skenery batožiny. Hneď za vstupom na námestie sa k nám zbehnú pouliční predavači. Vidia, že sme cudzinci a cítia obchod. Dúfajú, že nevieme, aké sú ceny a tak spustia: zlatá olympijska medaila za 30, za 20, nakoniec ju chalani kúpia po 15. Ja čakám a trochu ďalej kupujem rovnakú medailu za 10. A tak je to so všetkým, predavači nasadia cenu, my nesúhlasíme a nakoniec za relatívne lacný peniaz nakúpime veľa suvenírov. Vidno tu ešte aj suveníry aké poznáme z čias socializmu - napr. päťcipé hviezdy a pod. Predavači sú neodbytní, ak prejavíte záujem, už Vás nepustia. Ako najlepšia sa ukázala nasledujúca taktika - nebaviť sa s nimi, ani si nepozerať, ak nechceme kupovať a pomaly ísť preč. Do Vtáčieho hniezda sme sa bohužiaľ nedostali, prišli sme o 2 minúty po zatvorení. Chlapci sa síce snažia  prehovoriť policajtov, ale nepodarí sa im to.
Keďže priestranstvo okolo štadióna je veľké, kým prídem naspäť je tma. Sme hladní a tak sa ideme najesť do veľkého stanu. V stanu je asi 100 stánkov s rôznymi jedlami. Pri jednotlivých stánkoch sa neplatí peniazmi, ale pomocou karty, ktorú si kupujeme pri vchode. Hneď si ju nabijeme juanmi a ideme si vybrať niečo pod zub. Ako skúsení turisti si vyberieme niekoľko druhov jedla - ryža, kuracia krídelká, špízy a pivo. Sedíme a pozorujeme ruch okolo. Je tam plno ľudí, ktorí sú podobne ako my unavení z prechádzky.  Sme sýti a hneď je nám lepšie. Pri východe vraciame kartu a zvyšok peňazí nám dávajú naspäť.

Usmievavý Robo ešte netuší, že ho smiech prejde
Vonku je už poriadna tma. Zrazu Robo zbadá postavičku olympijskej pandy. Hneď sa s ňou ide odfotiť. Aké je jeho prekvapenie keď sa mu postava snaží vysvetliž, že za foto chce peniaze a ukazuje prstami dva. Dali sme jej dva juany, ale je akási nespokojná, takže skoro utekáme preč. Až neskôr sa dozvedáme, že to, čo sme my považovali za dvojku, znamená v Číne desať (alebo osem ? :-).

Na betónovej ploche vidíme skupinu asi 20 rýchlokorčuliarov - od 5,6 asi do 15 rokov, ktorí sa pod dohľadom trénerov (a samozrejme rodičov) usilovne točia na vyznačenom okruhu. Trénujú fakt tvrdo. Je jasné, že ak sa chce niekto v Číne presadiť, musí veľmi tvrdo makať a deti to vedia už od mala.
Odchádzame k hostelu, ktoý je podľa mapy asi 10km ďaleko, takže pešo v noci asi nepôjdeme. Vchádzame do metra. Jedna jazda stojí dva juany, čo je veľmi málo oproti taxíkom. V metre je plno. Po dvoch prestupoch vystupujeme neďaleko hutongu.
Znova sa zastavujeme v našej krčmičke, kde už na nás mávajú a kričia mé - dnes si však nedávame jahňacinu, iba pivo a ideme spať. Deň bol veľmi náročný a zajtra je pred nami ďalší.

 Pokračovanie bude :-)

Žiadne komentáre: