Trochu záhadný názov, že ? Ale v skratke vystihuje udalosti posledných mesiacov.
Takže po poriadku od posledného príspevku.
Od posledného príspevku v tomto blogu už pretieklo Váhom veľa vody. Po Kysuckom maratóne som necítil potrebu písať. Eufória z výsledku ma držala dosť dlho a aj môj bežecký tréning sa tréningom nedal nazývať. Km síce nechýbali, ale chuť behať "kvalitu" hej. Z mojich výsledkov v tomto období sa da spomenúť len 10km v KNM za 35:26. Štrba, Rajec, Zátopkova 10, Košice - to všetko boli preteky, kde mi to nešlo podľa predstáv. Nebola chuť potrápiť sa a sem tam aj telo bolo proti. V období od 11. do 20. októbra som si preto naoridnoval kľud na lôžku. Nie doslovne, ale neubehol som ani 1km. Oddýchol som si a postupne začal zase pobehovať. Bez veľkých očí som išiel na preteky - Beh okolo Sidorova. Keďže neprišlo dosť dobrých bežcov, skončil som 3. v kategorii, zlepšil som sa tam však skoro o 2 min. To ma prekvapilo.
Preto som sa rozhodol, že pôjdem do Frýdku-Místku. O trati tamojšej "Horníckej desítky" som počul ako o veľmi rýchlej, tak som dúfal, že napriek slabšiemu tréningu by som mohol zabehnúť slušný čas. V mojej tajnej predstave pod 35 minút. Navonok som však rozprával o čase pod 36 minút.
Sobota bola upršaná, hmlistá. Cesta tam ubehla rýchlo. Pri prezentácii ma zaujalo množstvo bežcov všetkých vekových kategórií. S takým množstvo behu chtivých ľudí som sa na Slovensku - okrem MMM - ešte nestretol.
Na štarte som stál niekde v 6-7 rade. Po výstrele sa všetci rozbehli akokeby mali pred sebou max. 1 km. Bolo relatívne ťažké prepracovať dopredu. Súperov som nepoznal, nevedel som s kým bežať a ako rýchlo. 1 km - 3:23 - bol veľmi rýchly. Dav sa roztiahol a pomaly sa začali tvoriť skupinky. Zrazu sa vedľa mňa objavil Zigmunt Lyznicky - 58 ročný veterán z Poľska. Behá veľmi dobre, ale povedal som si, že ma dnes neobehne a ušiel som mu. Prvé tri km som bežal s prvou bežkyňou (tiež Poľka) za 10:09. Vedel som, že je to prirýchle. Dúfal som však, že aj keď spomalím, aj tak zabehnem dobre. 5km - 17:17 - napriek spomaleniu, stále ok. Tempo 3:34 som držal až do 8km. Stále som cítil šancu na čas pod 35 minút ( a čo keď už taká šanca nebude ? ) a spočítal som si, že musím zrýchliť. Našťastie sa mi to aj podarilo. 9 km som mal za 3:26 a posledný za 3:13 ( aj keď neviem, či bol dobre nameraný ). V cieľovej rovinke som už vedel, že splním svoj tajný cieľ. Nakoniec to bolo za 34:50. Môj osobák. Po výkluse a prezlečení sme išli s Robom Rolkom, o ktorom sme tušili, že je na bedni, na vyhlasovanie výsledkov. Aké bolo moje prekvapenie, keď moderátor vyhlásil 5. v poradí a ja som zistil, že mám lepší čas, podobne aj ako 4. Skončil som nakoniec 3. za Robom, ktorý vyhral našu kategóriu a jedným Čechom. Výlet do Čiech sa mi vyplatil, a to nielen čo sa týka zabehnutého času.
Na oslavu som však nemal pomyslenie. Na druhý deň ma čakala Krasňanská 10, so svojou kopcovitou traťou. Beh je súčasťou našej bežeckej ligy, chodí tam veľa ľudí, takže by bola škoda nezískať nejaké body. V takom zmysle - beh za bodmi - aj môj beh vyzeral. Už po štarte mi bolo jasné, že sa mi nechce pretekať. Moji rivali z kategórie mi utiekli, takže som sa sústredil na dobehnutie. Bez nejakej veľkej námahy som dobehol o 3 minúty pomalšie ako v sobotu za 37:55.
Vyskúšal som si aj fartlek počas pretekov, keď som sem tam zrýchlil a sem tam spomalil.
Celkovo to bol vydarený víkend.
Zase po roku sa mi podarilo zlepšiť si osobák na 10km, čo pre veterána nie je najhoršie.
Okrem toho som si dokázal, že sa dajú zabehnúť aj dva preteky za víkend.
Uvidím, ako to pôjde ďalej. Ale zatiaľ sa mi veľmi nechce makať - najmä keď posledné dobré výkony prišli po relatívne slabom tréningu :-)
9. 11. 2009
15. 6. 2009
Konečne !!!
Ťažko vypovedať slovami pocity, ktoré ma naplnili v cieli 35. ročníka Kysuckého maratónu v Čadci. Dajú sa však jednoducho vyjadriť týmto jediným slovom - konečne.
Skúsim to popísať a vysvetliť od začiatku.
V roku 1984 (to som to teda zobral pekne od začiatku, že ?) som bežal svoj prvý maratón. Mal som 18 rokov a bol som - no naivný. Bez poriadneho tréningu som ho zabehol ( aj odchodil) za 3:35. Aj keď som sa natrápil, veril som, že tréningom sa určite postupne zlepším a dostanem sa čoskoro pod 3 hodiny. Ale roky utekali, počet mojich absolvovaných maratónov pribúdal (do soboty 15), a ja som sa furt pod tú psychologickú hranicu nedostal. Od kamarátov, bežcov som pred každým maratónom počul, že to musím dať, že na to mám, ale v cieli som bol zase sklamaný. Počet tréningových km postupne rástol, ale nič nepomáhalo. Väčšinou som to dobre rozbehol, ale na 25-35km ako keby uťal. Hlava začala štrajkovať, nohy prestali poslúchať a ... Začal som sa maratónu vyhýbať.
Po niekoľkoročnej maratónskej prestávke som sa minulý rok rozhodol bežať Košice. Nabehal som oveľa viac km ako kedykoľvek predtým (aj keď oproti niektorým iným bežcom bolo mojich 250km mesačne žalostne málo), takže cieľ bol rovnaký ako predtým a bohužiaľ aj výsledok (viď článok na tomto blogu). Ale náznak pokroku už bol zreteľný, takže som pokračoval v nastúpenom tréningu s tým, že na jar skúsim zabehnúť Bratislavu. Po pomerne dobrej zimnej príprave ma však "zradili" zuby a tak som jarný maratón vynechal. Kilometre som však hltal ďalej. Naplánoval som si ďalší test v Čadci. Ako sa však termín Kysuckého maratónu približoval, začali ma trápiť zdravotné problémy. Už som si vravel, že to je maratónsky syndrom. Po Gabčíkovi - beh zo Žiliny do Rajeckých Teplíc - ma začalo pobolievať koleno a mal som aj tráviace problémy. Preto som si nedával veľké ciele. Hlavným cieľom bolo dobehnúť a "dotrénovať" na Rajec.
Prišiel deň D. Moja Janka sa rozhodla, že pôjde so mnou. Synátor Martin naložil bicykel do auta a tiež išiel s nami. Po prezentácii a krátkom rozbehaní sa - asi 1,5km - som sa prezliekol a išiel na štart. Počasie bolo výborné, až na silný vietor. Obzeral som sa okolo seba a hľadal niekoho s kým by som začal bežať. Moja voľba padla na Ľuba Hrma (ako sa ukázalo, bola to najlepšia možná voľba v tento deň).
Po štarte sme prebehli 2 kolá na dráhe štadióna a vyrazili do Čadce. Trať Kysuckého maratónu smeruje po 2km okruhu Čadcou do Turzovky, Vysokej nad Kysucou a späť. Smerom tam fúkal nepríjemný a dosť silný protivietor. 1. km sme prebehli za 4:03, čo bolo dobré. Od začiatku sa vytvorila skupina asi 8 bežcov, ktorú ťahali Rudo Lorenčík a Ľubo Hrmo. Postupne sme prebehli 5km (20:19), 10km (40:42) a 15km (1:01:03). Tempo okolo 4:05 bolo pre mňa akurát. Za 15 km sa naša skupina začala trhať. Rudo s Ľubom držali tempo a postupne dobehli pred nami bežiaceho Igor Heleša a Mira Tomčányiho. Zrazu som zostal sám. Predo mnou asi tak 20-30m oni, za mnou tiež asi 20-30m zvyšky pôvodnej skupiny. Čo robiť ? Dobehnúť tých predo mnou s rizikom, že toto zrýchlenie ma môže stáť veľa síl, ktoré mi budú chýbať neskôr? Počkať na zvyšok skupiny, ktorá viditeľne spomalila? Riskol som to a postupne som začal dobiehať bežcov predo mnou. Po asi 1 km sa mi to podarilo. 20km (1:21:44) naznačil, že napriek miernemu stúpaniu, držíme nasadené tempo. Na méte polmaratónu sme boli asi za 1:26:20. Zostali sme s Rudom Lorenčíkom a Ľubom Hrmom traja.
Konečne obrátka a bežíme naspäť do Čadce. Zrazu železničné priecestie a bliká červená. Už vidíme aj vlak ako ide za nami naším smerom a trúbi. Čo teraz? Stihneme prebehnúť alebo budeme musieť zastať? Našťastie rušňovodič vlak skoro zastavil a nechal nás troch prebehnúť, za čo sme mu mávaním poďakovali. Bežíme dolu kopcom a Ľubo začal strácať kontakt. Čo sa deje? (V cieli som sa dozvedel, že mu vošiel kamienok do topánky a ...) Už sme iba dvaja. Pred nami veľká medzera, za nami asi tiež, ale to som nevedel, lebo som sa neobzeral. Od 25km (1:41:50) mi Rudo začal pomaly utekať. Zase dilema - držať sa ho, alebo zostať sám ? Rozhodol som sa, že nebudem pokúšať osud a pobežím svojím tempom. 30km (2:00:58) ukázal, že z kopca mi to išlo :-) Poznajúc priebeh mojich predchádzajúcich maratónov, som si kládol vždy cieľ dobehnúť na ďalšiu 5km métu. Cesta dole Kysucami je plná zákrut a osamelý bežec to tam má ťažké. Zrazu sa zozadu prirútil Igor Heleš. Rýchlo ma nechal za sebou. Na 35km (2:21:40) som ho však znova dobehol. Ako mi potom povedal trénuje na 100km beh a to tak, že beží 5km rýchlo a potom 1 minútu chodí. Posledný 5km úsek od 35 po 40 km bol nekonečný. Začínal som toho mať dosť. Ale viera v dobrý čas ma hnala dopredu. Na 40km (2:43:10) som už veril, že ak si dám pozor a nezraním sa, dobehnem do cieľa vo výbornom čase. Posledná rovina pred Čadcou. 1 km do cieľa. Už vidím Vlada Grečnára s priateľkou a Vilom Holákom ako ma povzbudzujú. Pred štadiónom čaká Janka. V eufórii jej prekvapenej dám rýchlu pusu a trielim na škváru, lebo za sebou zbadám blížiaceho sa bežca. Vbieham na štadión. Posledné kolo na dráhe, počujem svoje meno z úst Karola Poláka. Cieľ. Oficálne 2:52:23.
Padnem do Jankinej náruče a v očiach mám slzy. Chcem sa tešiť, ale neviem ako dať emócie zo seba von. Tak tam len tak stojím s Jankou, Martinom. Pribehnú kamaráti - Milan, Vlado, Vilo. Blahoželajú mi. Idem za Rudom Lorenčíkom a ďakujem mu za výborné tempo a ospravedlňujem sa za zakopnutia.
Čo dodať?
Až postupne si uvedomujem, že som to KONEČNE dokázal. Som "sub 3" ako vraví eN. Trvalo mi to síce 25 rokov, ale ako je tu na blogu napísané - Pevná vôľa všetko zdolá.
Osobák som si zlepšil o viac ako 12 minút a myslím, že sa dalo aj viac, ale som taký rááád ...
Ďakujem Martinovi, ktorý mi na občerstvovačkách podával môj ionťák, banány, soľ. Jeho prítomnosť mi veľmi pomohla.
Ďakujem Janke, že je a že si "starosti" o rodinu dokážeme rozdeliť tak, aby som mohol trénovať.
Vďaka aj tebe Bože!!!
PS.
Čerešničkou na torte bolo moje 7. miesto v kategórii mužov od 40 do 49 rokov a nakoniec vraj aj 3. miesto na majstrovstvách Slovenska veteránov v tej istej kategórii.
Skúsim to popísať a vysvetliť od začiatku.
V roku 1984 (to som to teda zobral pekne od začiatku, že ?) som bežal svoj prvý maratón. Mal som 18 rokov a bol som - no naivný. Bez poriadneho tréningu som ho zabehol ( aj odchodil) za 3:35. Aj keď som sa natrápil, veril som, že tréningom sa určite postupne zlepším a dostanem sa čoskoro pod 3 hodiny. Ale roky utekali, počet mojich absolvovaných maratónov pribúdal (do soboty 15), a ja som sa furt pod tú psychologickú hranicu nedostal. Od kamarátov, bežcov som pred každým maratónom počul, že to musím dať, že na to mám, ale v cieli som bol zase sklamaný. Počet tréningových km postupne rástol, ale nič nepomáhalo. Väčšinou som to dobre rozbehol, ale na 25-35km ako keby uťal. Hlava začala štrajkovať, nohy prestali poslúchať a ... Začal som sa maratónu vyhýbať.
Po niekoľkoročnej maratónskej prestávke som sa minulý rok rozhodol bežať Košice. Nabehal som oveľa viac km ako kedykoľvek predtým (aj keď oproti niektorým iným bežcom bolo mojich 250km mesačne žalostne málo), takže cieľ bol rovnaký ako predtým a bohužiaľ aj výsledok (viď článok na tomto blogu). Ale náznak pokroku už bol zreteľný, takže som pokračoval v nastúpenom tréningu s tým, že na jar skúsim zabehnúť Bratislavu. Po pomerne dobrej zimnej príprave ma však "zradili" zuby a tak som jarný maratón vynechal. Kilometre som však hltal ďalej. Naplánoval som si ďalší test v Čadci. Ako sa však termín Kysuckého maratónu približoval, začali ma trápiť zdravotné problémy. Už som si vravel, že to je maratónsky syndrom. Po Gabčíkovi - beh zo Žiliny do Rajeckých Teplíc - ma začalo pobolievať koleno a mal som aj tráviace problémy. Preto som si nedával veľké ciele. Hlavným cieľom bolo dobehnúť a "dotrénovať" na Rajec.
Prišiel deň D. Moja Janka sa rozhodla, že pôjde so mnou. Synátor Martin naložil bicykel do auta a tiež išiel s nami. Po prezentácii a krátkom rozbehaní sa - asi 1,5km - som sa prezliekol a išiel na štart. Počasie bolo výborné, až na silný vietor. Obzeral som sa okolo seba a hľadal niekoho s kým by som začal bežať. Moja voľba padla na Ľuba Hrma (ako sa ukázalo, bola to najlepšia možná voľba v tento deň).
Po štarte sme prebehli 2 kolá na dráhe štadióna a vyrazili do Čadce. Trať Kysuckého maratónu smeruje po 2km okruhu Čadcou do Turzovky, Vysokej nad Kysucou a späť. Smerom tam fúkal nepríjemný a dosť silný protivietor. 1. km sme prebehli za 4:03, čo bolo dobré. Od začiatku sa vytvorila skupina asi 8 bežcov, ktorú ťahali Rudo Lorenčík a Ľubo Hrmo. Postupne sme prebehli 5km (20:19), 10km (40:42) a 15km (1:01:03). Tempo okolo 4:05 bolo pre mňa akurát. Za 15 km sa naša skupina začala trhať. Rudo s Ľubom držali tempo a postupne dobehli pred nami bežiaceho Igor Heleša a Mira Tomčányiho. Zrazu som zostal sám. Predo mnou asi tak 20-30m oni, za mnou tiež asi 20-30m zvyšky pôvodnej skupiny. Čo robiť ? Dobehnúť tých predo mnou s rizikom, že toto zrýchlenie ma môže stáť veľa síl, ktoré mi budú chýbať neskôr? Počkať na zvyšok skupiny, ktorá viditeľne spomalila? Riskol som to a postupne som začal dobiehať bežcov predo mnou. Po asi 1 km sa mi to podarilo. 20km (1:21:44) naznačil, že napriek miernemu stúpaniu, držíme nasadené tempo. Na méte polmaratónu sme boli asi za 1:26:20. Zostali sme s Rudom Lorenčíkom a Ľubom Hrmom traja.
Konečne obrátka a bežíme naspäť do Čadce. Zrazu železničné priecestie a bliká červená. Už vidíme aj vlak ako ide za nami naším smerom a trúbi. Čo teraz? Stihneme prebehnúť alebo budeme musieť zastať? Našťastie rušňovodič vlak skoro zastavil a nechal nás troch prebehnúť, za čo sme mu mávaním poďakovali. Bežíme dolu kopcom a Ľubo začal strácať kontakt. Čo sa deje? (V cieli som sa dozvedel, že mu vošiel kamienok do topánky a ...) Už sme iba dvaja. Pred nami veľká medzera, za nami asi tiež, ale to som nevedel, lebo som sa neobzeral. Od 25km (1:41:50) mi Rudo začal pomaly utekať. Zase dilema - držať sa ho, alebo zostať sám ? Rozhodol som sa, že nebudem pokúšať osud a pobežím svojím tempom. 30km (2:00:58) ukázal, že z kopca mi to išlo :-) Poznajúc priebeh mojich predchádzajúcich maratónov, som si kládol vždy cieľ dobehnúť na ďalšiu 5km métu. Cesta dole Kysucami je plná zákrut a osamelý bežec to tam má ťažké. Zrazu sa zozadu prirútil Igor Heleš. Rýchlo ma nechal za sebou. Na 35km (2:21:40) som ho však znova dobehol. Ako mi potom povedal trénuje na 100km beh a to tak, že beží 5km rýchlo a potom 1 minútu chodí. Posledný 5km úsek od 35 po 40 km bol nekonečný. Začínal som toho mať dosť. Ale viera v dobrý čas ma hnala dopredu. Na 40km (2:43:10) som už veril, že ak si dám pozor a nezraním sa, dobehnem do cieľa vo výbornom čase. Posledná rovina pred Čadcou. 1 km do cieľa. Už vidím Vlada Grečnára s priateľkou a Vilom Holákom ako ma povzbudzujú. Pred štadiónom čaká Janka. V eufórii jej prekvapenej dám rýchlu pusu a trielim na škváru, lebo za sebou zbadám blížiaceho sa bežca. Vbieham na štadión. Posledné kolo na dráhe, počujem svoje meno z úst Karola Poláka. Cieľ. Oficálne 2:52:23.
Padnem do Jankinej náruče a v očiach mám slzy. Chcem sa tešiť, ale neviem ako dať emócie zo seba von. Tak tam len tak stojím s Jankou, Martinom. Pribehnú kamaráti - Milan, Vlado, Vilo. Blahoželajú mi. Idem za Rudom Lorenčíkom a ďakujem mu za výborné tempo a ospravedlňujem sa za zakopnutia.
Čo dodať?
Až postupne si uvedomujem, že som to KONEČNE dokázal. Som "sub 3" ako vraví eN. Trvalo mi to síce 25 rokov, ale ako je tu na blogu napísané - Pevná vôľa všetko zdolá.
Osobák som si zlepšil o viac ako 12 minút a myslím, že sa dalo aj viac, ale som taký rááád ...
Ďakujem Martinovi, ktorý mi na občerstvovačkách podával môj ionťák, banány, soľ. Jeho prítomnosť mi veľmi pomohla.
Ďakujem Janke, že je a že si "starosti" o rodinu dokážeme rozdeliť tak, aby som mohol trénovať.
Vďaka aj tebe Bože!!!
PS.
Čerešničkou na torte bolo moje 7. miesto v kategórii mužov od 40 do 49 rokov a nakoniec vraj aj 3. miesto na majstrovstvách Slovenska veteránov v tej istej kategórii.
6. 5. 2009
Výlet do Paríža - preteky
Nastala nedeľa. Keďže sme bývali na druhom konci Paríža, odišli sme z domu už okolo 7.00. Prišli sme, zaprezentovali sme sa - z internetu sme zistili, že sme zaslali všetky potrebné doklady, takže to bolo bez problémov. Všade plno bežcov, ale taká pokojná atmosféra. Fúkal silný vietor, poprchávalo, bola zima. Miloš sa rozhodol, že nebude pokúšať osud a nepobeží. Zranenie, s ktorým už do Francúzska šiel, mu to nedovolilo.
Vďaka nahláseným časom sme sa všetci (Robo, Vlado a ja) dostali do privilegovanej štartovacej zóny, čo konkrétne znamenalo, že na štartovacej čiare sme boli 9 sekúnd po výstrele. Aj to však bolo pre Roba ako sa neskôr ukázalo dlho, lebo mu ušla skupinka, ktorú potom nedobehol a tým stratil aj umiestnenie na "bedni" vo svojej kategórii.
Robo sa po štarte stratil vpredu, Vlado zaostal za mnou, takže som v 22 tisícovom poli bežcov zostal z našej skupinky sám. Rozbehol som sa rýchlo. Prvých 5km za 18:15, 10km za 37:00. To sa však väčšinou bežalo z kopca. Potom začala trať stúpať a na mojom tempe sa to prejavilo. Začali ma obiehať skupinky bežcov. Snažil som sa ich zachytiť, ale nedarilo sa. Takže som vlastne celú druhú polovicu bežal sám. Na konci sa ešte viac rozpršalo. Ale eufória z blížiaceho sa cieľa mi nedovolila si to všímať. Posledná zatáčka, cieľ - 1:20:35. Pomocníci si rýchlo odstrihli čip, dostal som piť, jesť, a rýchlo do auta. Dážď hustol a ja som bol rádň, že to mám za sebou. Robo bol v cieli o 8 minút skôr a Vlado o 3 minúty neskôr.
Po preteku nám skoro rovnakú dobu ako sme bežali, išli preplnenými parížskymi ulicami domov, kde sme pri dobrom jedle a víne zhodnotili preteky.
Večer sme ešte absolovoali druhú časť prehliadky Paríža, pretože v pondelok naši domáci museli ísť do práce.
Vďaka nahláseným časom sme sa všetci (Robo, Vlado a ja) dostali do privilegovanej štartovacej zóny, čo konkrétne znamenalo, že na štartovacej čiare sme boli 9 sekúnd po výstrele. Aj to však bolo pre Roba ako sa neskôr ukázalo dlho, lebo mu ušla skupinka, ktorú potom nedobehol a tým stratil aj umiestnenie na "bedni" vo svojej kategórii.
Robo sa po štarte stratil vpredu, Vlado zaostal za mnou, takže som v 22 tisícovom poli bežcov zostal z našej skupinky sám. Rozbehol som sa rýchlo. Prvých 5km za 18:15, 10km za 37:00. To sa však väčšinou bežalo z kopca. Potom začala trať stúpať a na mojom tempe sa to prejavilo. Začali ma obiehať skupinky bežcov. Snažil som sa ich zachytiť, ale nedarilo sa. Takže som vlastne celú druhú polovicu bežal sám. Na konci sa ešte viac rozpršalo. Ale eufória z blížiaceho sa cieľa mi nedovolila si to všímať. Posledná zatáčka, cieľ - 1:20:35. Pomocníci si rýchlo odstrihli čip, dostal som piť, jesť, a rýchlo do auta. Dážď hustol a ja som bol rádň, že to mám za sebou. Robo bol v cieli o 8 minút skôr a Vlado o 3 minúty neskôr.
Po preteku nám skoro rovnakú dobu ako sme bežali, išli preplnenými parížskymi ulicami domov, kde sme pri dobrom jedle a víne zhodnotili preteky.
Večer sme ešte absolovoali druhú časť prehliadky Paríža, pretože v pondelok naši domáci museli ísť do práce.
Výlet do Paríža - pred polmaratónom
Konečne nastal deň "D". Vonku bolo hnusne, lialo ako z krhly, ale nás, výletníkov, to neodradilo. Viezli sme sa v Milošovej (Vojtek) Toyote do Bratislavy s očakávaním pekného zážitku. Naše polovičky chceli hlavne vidieť Paríž. Na letisko sme prišli pre istotu 2 hodiny pred odchodom vlaku a po asi hodine čakania sme boli informovaní, že lietadlo bude meškať. No čo už. Nakoniec sme však odleteli. V daždi. Zo vzletu sme nevideli nič. Keďže sme, moja Janka a ja, leteli po prvýkrát boli sme trochu nervózni. Po chvíli sme sa dostali nad oblaky. Videli sme lietadlá letiace oproti. Po chvíli (let trval iba 1:45 hod.) sme boli nad Parížom. Bolo jasno, takže bolo vidieť svetlá pod nami. Bolo to krásne, čo dávala najavo najmä moja Janka, že Miloš ?
V Paríži už náš čakal náš hostiteľ Vlado, ktorý si nás odviezol domov.
Na druhý deň sme sa rozhodli, že si v krátkosti prezrieme Paríž. Mali sme to aj so sprievodkyňou, ktorú nám robila Vladova manželka, pre zmenu tiež Janka.
Pozn. Aby sa to neplietlo, Robova priateľka je tiež Janka.
Keďže Paríž je velký a nás čakali preteky, s prehliadkou sme to nepreháňali. V sobotu potom išli na prehliadku po niektorých obchodoch iba naše polovičky.
V Paríži už náš čakal náš hostiteľ Vlado, ktorý si nás odviezol domov.
Na druhý deň sme sa rozhodli, že si v krátkosti prezrieme Paríž. Mali sme to aj so sprievodkyňou, ktorú nám robila Vladova manželka, pre zmenu tiež Janka.
Pozn. Aby sa to neplietlo, Robova priateľka je tiež Janka.
Keďže Paríž je velký a nás čakali preteky, s prehliadkou sme to nepreháňali. V sobotu potom išli na prehliadku po niektorých obchodoch iba naše polovičky.
11. 3. 2009
Výlet do Paríža - čo mu predchádzalo
Beh to sú nielen tréningy a eventuálne preteky, ale podľa mňa hlavne stretávanie sa s priateľmi rovnakého "postihnutia". Naplnením tohto motta bol aj náš výlet do Paríža. Na myšlienku absolvovať polmaratón v Paríži a popritom navštíviť aj Vojtekovcov a popozerať si Paríž ( alebo naopak? ) nás (Roba, Miloša a mňa) priviedli Vojtekovci, toho času bývajúci v Paríži, svojim pozvaním na návštevu. Už od začiatku sme plánovali výlet so svojimi polovičkami a od začiatku sme to brali skôr ako výlet. Dôvodom bol hlavne skorý termín preteku - začiatok marca.
Realizácia začala už niekedy v novembri rezerváciou leteniek. Potom sme si vybavili lekársku prehliadku a Vlado Vojtek nás prihlásil. Stihli sme to tak akurát, lebo napriek tomu, že kapacita je 25000 bežcov, na Silvestra 2008 bolo prihlasovanie ukončené.
Pozn. Potvrdenie o lekárskej prehliadke je vo Francúzsku povinné a musí mať predpísanú formu, čo je prísne kontrolované.
Keďže som sa (napriek "výletu") nechcel ísť do Paríža iba prebehnúť, v podstate som pokračoval v tréningu iba s týždňovou prestávkou v novembri, ak sa moje behanie dá tréningom nazvať. Trénoval som individuálne podobne ako po minulé roky, akurát s trochu väčšími objemami. Postupne som sa dostal až na 100 km za týždeň. Na I. zimnom kritériu v Žiline som s potešením zistil, že mám natrénované viac ako po minulé roky v daný čas. Bohužiaľ začiatkom februára ma zradili zuby (konkrétne stolička, ktorej sa už nepáčilo v mojej ústnej dutine) a v čase, keď bolo treba začať behávať trochu rýchlejšie, som týždeň nebehal vôbec. Po týždni som napriek ešte nedoliečenej rane postupne zase začal opatrne behať. Opatrne preto, lebo počasie bolo pod psa, väčšinou fúkalo a bola zima a nechcel som zase chytiť zápal. S normálnym tréningom som mohol začať až asi týždeň pred odletom do Paríža. Je pravda, že som si oddýchol, ale asi v nie najvhodnejšej dobe.
Pokračovanie bude :-)
Realizácia začala už niekedy v novembri rezerváciou leteniek. Potom sme si vybavili lekársku prehliadku a Vlado Vojtek nás prihlásil. Stihli sme to tak akurát, lebo napriek tomu, že kapacita je 25000 bežcov, na Silvestra 2008 bolo prihlasovanie ukončené.
Pozn. Potvrdenie o lekárskej prehliadke je vo Francúzsku povinné a musí mať predpísanú formu, čo je prísne kontrolované.
Keďže som sa (napriek "výletu") nechcel ísť do Paríža iba prebehnúť, v podstate som pokračoval v tréningu iba s týždňovou prestávkou v novembri, ak sa moje behanie dá tréningom nazvať. Trénoval som individuálne podobne ako po minulé roky, akurát s trochu väčšími objemami. Postupne som sa dostal až na 100 km za týždeň. Na I. zimnom kritériu v Žiline som s potešením zistil, že mám natrénované viac ako po minulé roky v daný čas. Bohužiaľ začiatkom februára ma zradili zuby (konkrétne stolička, ktorej sa už nepáčilo v mojej ústnej dutine) a v čase, keď bolo treba začať behávať trochu rýchlejšie, som týždeň nebehal vôbec. Po týždni som napriek ešte nedoliečenej rane postupne zase začal opatrne behať. Opatrne preto, lebo počasie bolo pod psa, väčšinou fúkalo a bola zima a nechcel som zase chytiť zápal. S normálnym tréningom som mohol začať až asi týždeň pred odletom do Paríža. Je pravda, že som si oddýchol, ale asi v nie najvhodnejšej dobe.
Pokračovanie bude :-)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)