Výlet do Číny V. - Mesto posledného cisára

Keďže preteky boli hneď na tretí deň nášho pobytu v Číne, mali sme pred sebou ešte celý týždeň. Už pri plánovaní cesty sme sa rozhodli, že zostaneme v Changchune do nedele a potom budeme v Bejingu.

S odstupom času môžem konštatovať, že polmaratón dopadol veľmi dobre, aj keď priamo na mieste sme boli trochu smutní. Robo z toho, že mu o chlp ušlo tretie miesto a ja zase z času, ktorý bol len 7 sekúnd za osobákom (aj keď pred pretekmi by som ho bral).

Peťo predvádza svoje schopnosti v hre na fujaru primátorovi

Po pretekoch večer usporiadali organizátori v hoteli slávnostnú recepciu. Zúčastnili sa jej všetci hostia z družobných miest - asi 10 miest z celého sveta. Na recepciu prišiel aj primátor 7,5 miliónového mesta Changchun a veľa iných hostí. Peter ako zástupca mesta odovzdal primátorovi dar - malú fujaru.

Po príhovoroch nasledovalo občerstvenie formou švédskych stolov. Recepcia, aspoň jej oficiálna časť. trvala asi 2 hodiny. Potom tam zostalo len zdravé jadro - Novozélanďania a my. Družbu sme utužovali ešte dlho do noci.

Ďalším bodom programu, ktorý pre nás naši hostitelia pripravili, bola návšteva paláca, v ktorom žil posledný čínsky cisár Pchu-i. Palác alebo lepšie povedané, malé mesto, sa nachádza priamo v Changchune - jasné, že asi polhodiny cesty od nášho hotela :-) . Videli sme miesta, kde žil cisár so svojimi manželkami a služobníctvom počas vlády Japoncov nad Mandžuskom v rokoch 1932-1945. "Mesto" bolo postavené po vzore Zakázaného mesta, kde žili čínski cisári.

V Changchune sme navštívili aj jedno z najväčších múzeí, v ktorom sa nachádzajú sochy od výmyslu sveta. V Changchune sa každoročne koná sochárske sympózium, na ktorom sa zúčastnili aj Žilinskí sochári. Účastníci sympózia tvoria rôzne artefakty, ktoré sú potom umiestnené buď na voľnej ploche alebo v halách múzea. Múzeum je také veľké, že sme sa po ňom prevážali na elektrobuse.

Naše sprievodkyne Rebeca a Klis nás zaviedli aj do jedného veľkého marketu. No, bol to síce trh, ale bol veľmi veľký, pre našinca je ťažké si predstaviť toľko stánkov pod jednou strechou. Boli sme tam iba asi hodinu, prebehli sme iba hlavné uličky a hlavne sme sa báli, aby sme tam kdesi nezablúdili. To množstvo tovaru bolo neuveriteľné.
Zaujímavé bolo, že keď tam bola nejaká figurína, nemala čínske črty.
Kúpili sme tam nejaké drobnosti domov, ale hlavné nakupovanie suvenírov sme si nechali na Bejing.

Posledný deň - nedeľu -  v Changchune sme strávili na druhom najväčšom námestí na svete (v Číne je všetko naj - najväčšie námestie je Tien-an-men v Bejingu). Námestie je štvoruholník asi 400x400 metrov. Na každej strane je jedno veľké súsošie znázorňujúce 4 ročné obdobia.
V čase, kedˇ sme tam boli my, bolo námestie plné ľudí - detí aj dospelých - ktorí púšťali šarkany. Videli sme rôzne veľké šarkany, niektoré lietali iba niekoľko metrov nad zemou a iné, ako sme sa dozvedeli od miestnych, boli až 1200m vysoko. Medzi šantiacimi sa nestratili ani Robo s Petrom, ktorým Rebeca s Klis požičali jedného šarkana.


Pozn.
Medzi všetkými tými návštevami sme chodievali na obedy a večere. To, že to nespomínam neznamená, že by sme sa nenajedli, ale, že toho jedla bolo toľko, že už ani neviem, kde aké sme jedli.
Pozn2.

Počasie sa v dňoch po pretekoch trochu zmenilo. Bolo síce jasno, ale väčšia zima a pomerne veterno. Petrovi to však nevadilo a pamätnou sa stala jeho hláška v jedno ráno, keď bolo vonku asi 5 stupňov a Peťo skonštatoval, že: "ešte to je na kraťasy ... šak aj tak iné nemám".

Pred odchodom z Changchunu sme ešte raz išli do parku, kde sa konali preteky. Požičali sme si bicykle a prešli sme po trati behu asi 10km. Keďže bola nedeľa, bolo jasno a ešte pomerne teplo, bolo v parku veľmi veľa ľudí.


Večer pred odchodom (cestovali sme nočným ležadlovým vlakom) sme boli na večeri v jednom podniku s nemeckým názvom. Po príchode sme videli niečo ako švédske stoly, na ktorých bolo plno ovocia, zeleniny, koláčov a aj mäsa, ryže a zemiakov na rôzne spôsoby. Nabrali sme si plné taniere nevediac, čo nás čaká. Po zjedení týchto jedál začali k stolu postupne prichádzať čašníci. Každý mal v rukách nejaké jedlo - špízy, kalamáre a iné morské potvory, pečené jahňacie, kuracie mäso atď. Všetko sme zapíjali pivom, ktoré sme si sami čapovali z asi 3 litrovej nádoby.
Len čo sme niečo dojedli, už nám nakladali ďalšie. Začali sme si robiť srandu, že "už zase ide nepriateľ" (jedlo). Chvíľu sme s nepriateľom držali krok, ale nakoniec nepriateľ zvíťazil, lebo sa votrel do našich radov (jedlo nám začali dávať aj Rebeca a Klis).
Konštatovali sme, že sme sa najedli do zásoby na týždeň dopredu a že sa nám to pred pobytom v Bejingu bude hodiť.

Keďže sa blížil čas nášho odchodu z Changchunu, odviezli nás po tejto večeri na železničnú stanicu. Lístky nám zabezpečili počas týždňa. Posadili nás do čakárne a upozornili zamestnanca železníc, že nás má poslať na konkrétny vlak. Rebeca a Klis sa s nami rozlúčili a na nás čakala druhá, dobrodružnejšia časť cesty.

Pokračovanie bude :-)