18. 4. 2008

a je to v ...

... tak presne to som si pomyslel v polovici marca. Ale poďme pekne po poriadku. Minulý rok som skončil (a nový začal) bolesťami krížov. Ale keďže sa tá bolesť dala zniesť (a pri behu to nebolelo), behal som. Postupne som zvyšoval km až na 100km za týždeň koncom februára. V januári a februári som dokopy nabehal pre mňa neuveriteľných 650km a tak som sa začal psychicky pripravovať na to, že v Bratislave pôjdem na maratón. Dal som si však podmienku, že tri týždne predtým si zabehnem 23-25km v tempe maratónu a potom sa rozhodnem.
Prišiel deň skúšky. Nedeľa, počasie nič moc. Idem na to. Po rozbehových 3 km začínam tempom asi 4:05 a držím, držím bez problémov 20km, potom trochu spomaľujem, ale 4:10 som udržal do 23km. Akurát, že sa rozfúkal nepríjemná protivietor, takže námaha je väčšia. Po 23 km spomaľujem a doklušem domov. Je mi síce zima, ale pripisujem to únave.
Na druhý deň sa cítim zle, začínam pokašliavať - nebehám. Počas celého nasledujúceho týždňa sa liečim podomácky, ale nepomáha to, takže idem k MUDr. Mám zapálené dutiny, ...
Je mi jasné, že maratón je aspoň nateraz preč.

Po dopratí liekov, je tu Veľká noc a s ňou hnusné počasie, takže beh tak akosi automaticky ani nespomínam (manželka je veľmi rada).
Začínam opatrne až po sviatkoch a cítim sa akokeby som začínal po minimálne dvojmesačnej pauze a nie po dvojtýždennej.
Aj po týždni behania sa ešte necítim vo svojej bežeckej koži.
Po dvoch týždňoch sa to pomaly zlepšuje, už nemám nohy ako z olova, keď skúsim bežať "rovinku". Krok sa tak akosi automaticky predĺžil, beh sa pomaly stáva zase radosťou a nie utrpením.

Ps. Na tejto vynútenej prestávke bolo dobré to, že ma prestali úplne bolieť kríže. (klop, klop, klop)

1 komentár:

Anonymný povedal(a)...

dobre citanie!Želam vela bezbolestnych km a tesim sa na dalsie blogy, ktore ma tak trocha motivuju k treningu. Runner