Výlet do Číny III. - Pred pretekmi

Unavení z cesty, ale šťastní sme teda o pol desiatej večer dorazili do Changchunu. Po vystúpení z vlaku sme sa vydali s davom a rozmýšľali, či nás bude niekto čakať. Po niekoľkých minútach sme vošli do odchodovej haly stanice. Bola prázdna. Pobrali sme sa teda k východu. Zrazu sme za sklom zbadali ľudí, ktorí čakali na príchodzích. V Číne sa nečaká na stanici, ale pred jej vchodom. Poniektorí čakajúci mali v rukách ceduľky s menami, väčšinou cudzincov, na ktorých čakali. Na nás čakala postava s ceduľkou Slovakia. Potešili sme sa a po krátkom uvítaní s Rebeccou a ... , našimi sprievodkyňami  počas celého pobytu v Čangchune. Na parkovisku nás čakalo auto so šoférom. Na našu otázku, ako ďaleko je hotel, v ktorom budeme bývať, Rebecca odpovedala, že pol hodiny. Ako sme postupne zistili, táto časová miera bola u nej dominantná, lebo všetko bolo vo vzdialenosti pol hodiny. Napriek tomu, že bolo neskoro, v meste bola hustá premávka. Náš vodič sa však naozaj asi po pol hodine dostal k hotelu - International Conference Centre Changchun. Bol to 4* hotel.
Organizátori to zobrali veľkoryso. Ubytovali nás do samostatných izieb, aj keď tie boli také veľké, že ak by bolo nutné, pohodlne sme mohli byť aj spolu všetci traja. Po "vypálení červa" a večeri, ktorú nám z "polhodiny" vzdialeného obchodu doniesla Rebecca (čínska polievka v kelímku + pečivo), sme zaľahli.
Cestou na raňajky sme si všimli, že koberček vo výťahu v noci menia - každý deň na ňom bol anglický náyov dňa. Raňajky sme mali formou švédskych stolov. Na výber bolo ... vecí. Vybral si každý.
Na obed sme sa prvýkrát stretli s čínskym stolovaním. Sedeli sme v miestnosti okolo okrúhleho stola. Keďže sme názvy jedál nepoznali, Rebecca objednala.
Objednala asi 12 chodov, ktoré čašníčka položila na otáčaciu časť stola. Nám ako cudzincom doniesla aj normálny príbor, ale skúšali sme jesť aj paličkami. Po obede - boli sme tam 5 - ani nebolo vidno, že sme niečo zjedli. Keďže bol deň pred pretekmi, poobede bola prezentácia v miestnom športovom stredisku, ktoré bolo tiež asi pol hodiny vzdialené. Tam sme zistili, že z družobných miest prišlo asi 25 bežcov a ostatných je asi 200. Po prezentácii sme poprosili Rebecu, že by sme si chceli ísť zabehať. Rebeca po konzultácii so svojim šéfom Kevinom (Číňania oficiálne majú svoje čínske mená, ale pri komunikácii s cudzincami si dávajú im sympatické mená) nás odviezli do parku, kde sa mal konať beh. Vstup do parku je strážený a kontrolovaný vojakmi (podobne ako vstup do väčšiny turisticky zaujímavých miest ). Funguje tam však veľmi dobre systém "zavolám niekomu a ten to vybaví" takže po pár minútach telefonovania sme už vchádzali autom do parku.
Pod pojmom park si treba predstaviť normálnu prírodu (oplotenú) s rôznymi zaujimavosťami. Niečo ako lesopark+Vodné dielo vo veľkom.
Takže už sme v parku, prezliekame sa a ideme sa prebehnúť. Zajtra sú preteky, takže sa potrebujeme po ceste trochu rozhýbať. Ale čo to? Auto s Rebeccou sa pomaly sunie za nami. Bežíme asi pol hodiny :-)  a celý čas máme auto v pätách. Čo keby sa nám niečo stalo ? Po pol hodine sme sa dostali na jedno parkovisko, kde sme sa prezliekli. Je tam skupina asi 10 predavačov, ktorí predávajú rôzne huby, orechy, vajíčka a iné plody zeme. Po krátkom zastavení pokračujeme - už autom - v prehliadke zajtrajšej trate (aj tá časť, po ktorej sme dovtedy bežali bola jej súčasťou, akurát že sme išli v protismere). Zisťujeme, že trať je pomerne členitá a dosiahnuť dobrý čas bude asi ťažké.
Cesta z parku naspäť do hotela trvá ako je asi jasné zase asi pol hodinu. Keďže zajtra sú preteky po večeri (zase asi 10 iných chodov, z ktorých skoro nič neubudlo), dáme ešte medicínu a ideme spať.

Počasie je doteraz dobré, neprší, je pomerne teplo a nefúka, takže dúfame, že zajtra napriek zlej predpovedi bude rovnaké.

Pokračovanie bude :-)

Výlet do Číny II. - Cesta na (skoro) koniec sveta

Konečne prišiel deň odchodu. Batohy boli zbalené. Najväčší mal Robo, ten však niesol aj dar primátora do Changchunu. Darom bola malá, asi 60cm dlhá fujara. Veci na behanie sme si však zobrali so sebou do lietadla, pre istotu.


Zo Žiliny sme odchádzali v utorok ráno po piatej. Na letisko v Budapešti nás odviezlo, ako reprezentantov mesta, auto z mestského úradu.

Táto časť cesty prebehla bez problémov a o deviatej sme už boli na letisku. Po zabalení batohov do celofánu a zachekovaní, sme nastúpili do lietadla spoločnosti Aeroflot (Robo - Boeing 767 ?) smer Moskva. Let trval niečo cez dve hodiny. Po pristátí sme asi 4 hodiny čakali v tranzitnej hale na ďalší let. Tranzitná hala v Moskve - Šeremeteve je relatívne malá. Prešli sme ju za 10 minút. A čo zvyšný čas? Rozhodli sme sa, že si dáme pivo. Nakoniec som si pivo (najdrahšie v mojom živote - 7€) dal sám. Robo s Peťom si ho síce najprv objednali, ale po zistení ceny, objednávku zrušili.
Z Moskvy sme leteli do Pekingu alebo Bejingu, ako sa po anglicky hlavné mesto Číny volá.
Let trval 7 a pol hodiny. Leteli sme s Air China najväčším lietadlom, v akom som sedel (čo nie je na moje 3 lety nič zvláštne). Bol to nejaký Boeing ( 787-600 ? sedí Robo ?).
Let prebehol rovnako pokojne. V lietadle s nami letela veľká skupina číňanov, ktorí boli veľmi hluční. Aj keď som im nerozumel ani slovo, na prvý pohľad bolo jasné, kto má aké postavenie v skupine.
Z Moskvy sme odlietali za dažďa. Počas letu bola celkom dobrá viditeľnosť. Pred pristaním sa však pod nami objavila hustá oblačnosť. Keď sme však z oblakov vyleteli až asi 200m nad zemou, bolo nám jasné, že ide o povestný pekingský smog. Našťastie okrem tohto dňa príletu sme sa s ňou už nestretli.
Po prílete do Bejingu sme očakávali davy ľudí, ale na letisku bolo menej ľudí ako napr. v Budapešti. Avšak o veľkosti letiska hovorí skutočnosť, že z príletovej haly sme na terminál išli asi 5 minút rýchlovlakom. Na termináli sme potom čakali na batožinu. Po príchode na terminál Robo vyhlásil, že tiež mal obavy z cesty, ale že všetko ide dobre. Aj išlo - z jeho pohľadu. Na páse s batožinou svoj batoh našiel hneď. Ja som čakal najprv 5 minút, potom 10 minút a keď už žiadna nová batožina nešla, bolo jasné, že môj batoh tam nie je. Hneď sme to išli reklamovať do miestnosti, kde už boli asi 3 Nemci, ktorí mali rovnaký problém. Zamestnanci spoločnosti sa ospravedlňovali a zistili, že môj batoh ostal v Moskve. Hneď nás však ubezpečili, že batoh mi zajtra doručia do hotela, v ktorom budem bývať. Problém však bol, že sme nevedeli, kde v Changchune budeme bývať. Nechal som im teda svoje telefónne číslo a tŕpol, ako sa pomocou telefónu dohovoríme, lebo angličtina zamestnancov Air China bola dosť zvláštna.
Po tomto zdržaní sme sa vybrali hľadať zmenáreň. Na termináli sme našli bankomat na výmenu peňazí, ktorý  sme využili. Keďže však kurz nebol taký, ako Peťo očakával, zmenili sme si iba 50€ s tým, že určite na železničnej stanici, kam sme sa chceli dostať, bude zmenáreň s lepším kurzom. Aj bola ...

Potom sme si našli autobus smer Bejing-railway station  (boli sme dopredu upozornení, na názov stanice, lebo železničných stanic v Bejingu je veľa). Počas asi hodinovej cesty autobusom z letiska sme prvýkrát videli veľkú premávku na cestách (autá, bicykle, ľudia) a veľký hluk (každý trúbil).

Pred hlavnou stanicou

Železničná stanica je v centre Bejingu a námestie pred ňou pripomínalo plné mravenisko. Po prehliadke batožín skenerom (postupne sme zistili, že sa to deje na každej stanici, aj v metre, na pamiatkach, ... ) sme vošli na stanicu kúpiť si lístky. Naivne sme predpokladali, že sa bude dať platiť kartou. Bohužiaľ počas celého pobytu sme nič kartou nemohli zaplatiť. Bolo teda potrebné nájsť zmenáreň. (spomenuli sme si na bankomat na letisku) Peťo zostal stáť pri pokladni a my s Robom sme sa vydali do ulíc. Po asi 20 minútach sme našli poštu, kde nám boli ochotní zmeniť peniaze. Vypísal som formulár (ako za socializmu u nás), dal do priehradky pas a čakal. Po asi pol hodine pobehovania a telefonovania mi pracovníčka konečne dala čínske peniaze. Oficiálne je síce menou RMB, ale každý im hovorí "juany". Prečo to trvalo tak dlho ? Hlavná príčina bolo ž v mojom priezvisku. Taký znak nevedeli napísať na ich klávesnici a pracovníčka preto zisťovala, čím ho môže nahradiť. Nakoniec napísala z. Robo, ktorý na mňa čakal, nechápal, čo sa deje.
S peniazmi na krku (doslova, lebo doklady a peniaze som nosil v púzdre na krku) sme sa ponáhľali kúpiť si lístky. Peťo stále stál pri hlavnej pokladni, bohužiaľ sa však vymenili pracovníci, tak keď sme konečne chceli kúpiť lístky, poslali nás k inej priehradke - číslo 16, kde sa predávajú lístky pre cudzincov. Inak tých priehradok tam bolo asi 30 a pred každou stál asi 20 metrový rad ľudí. Aj pred 16-kou. Postavili sme sa do radu a čakali. Na veľkej svetelnej tabuli na stene sa postupne zobrazovali informácie o každom vlaku na najbližšie 2 týždne a o tom. koľko voľných miest vo vlaku ešte je. Tak sme hneď zistili, že náš vyhliadnutý vlak je už naplnený. Našťastie sme si našli vlak, ktorý odchádzal iba hodinu po ňom, v ktorom ešte miesto bolo. Po asi pol hodine čakania sme na tento druhý vlak kúpili lístky.
(Hneď po nás priehradku 16 zatvorili a rad presunuli k inej priehradke)

Keďže do odchodu vlaku ešte chýbali asi 3 hodiny, sadli sme si na námestí pred stanicou do bufetu, kúpili sme si pivo, pozorovali okolie a čakali.

Rýchlovlak

Samotný príchod k vlaku bol tiež zážitok. Asi pol hodinu pred odchodom vlaku (vlak vychádzal z tejto stanice) sa do čakárne (pre každý vlak bolo na tabuli napísané, ktorá čakáreň je pre tento vlak ) nahrnuli davy. Počítam že okolo tísíc ľudí. Po otvorení vchodov sa všetci títo ľudia vošli do vlaku, ktorý mal 18 vozňov. Samotná cesta vlakom bola príjemná. Vzdialenosť 1000 km prešiel za 7 hodín, pričom max. rýchlosť (vypisovala sa na stene) bola 191 km/hod.



Nakoniec sme v stredu večer o pol desiatej dorazili do Changchunu. Cesta, počas ktorej sme prešli 300 km autom, 8000 km lietadlom a 1000 km vlakom, nám trvala 34 hodín - plus 6 hodín časový posun.

Pokračovanie bude ...

Pozn.
Konečná podoba textu sa môže ešte zmeniť - ak si na niečo spomeniem, dopíšem to.

Výlet do Číny I. - Čo bolo predtým

Najprv krátka agentúrna správa:
V septembri 2011 sa trojica bežcov zo Žiliny zúčastnila polmaratónu v Číne. Na prvom polmaratóne družobných miest v Changchune obsadil Robo Rolko časom tesne pod 1:12 v celkovom poradí 6. miesto a v kategórii "družobných" bežcov obsadil 4. miesto. Jano Ružbarský skončil časom 1:18:44 celkovo okolo 20. miesta a v kategórii "družobných" bežcov bol 6. Tretí člen výpravy, Peťo Zanický, si urobil časom 1:32:21 osobný rekord a v kategórii "družobných" bežcov skončil 9.

Toľko stručná spravodajská správa. Čo sa však za ňou skrýva?

Začnem pekne po poriadku, tak ako som tento "výlet" videl ja.

Prvýkrát som sa o možnosti "behu v Číne" dozvedel niekedy v máji alebo júni, keď s tým vyšiel Robo. Oznámil nám (mne a Milošovi V.), že v septembri asi pôjde behať do Číny. Oznámil nám, že sa tam beží polmaratón a že usporiadatelia z družobného mesta Changchun v provincii Jilin (Mandžusko) hradia pobytové náklady pre 3-4 bežcov. Táto informácia ma okamžite zaujala a hneď som sa spýtal, koľko bežcov ešte ide. Po odpovedi, že zatiaľ iba Robo a Peťo (Zanický) som ihneď povedal, že by som išiel aj ja. Síce som ešte nevedel, koľko to bude stáť, či niečo uhradí mesto, ale niečo vo mne mi hovorilo, že to je príležitosť, ktorú treba využiť, kým mi to ešte behá.


V priebehu niekoľkých dní bola moja účasť v "Žilinskom tíme" odsúhlasená aj Petrom, ktorý sa následne začal zaujímať v prvom rade o to, ako sa dostať na miesto určenia a potom späť. Na internete našiel letenky za asi 430 € na osobu do Pekingu a späť, čo ako sme potom zistili bola priam neuveriteľná cena.
Keď sme ich objednali a potom aj zaplatili, náš výlet začal naberať jasnejšie kontúry. Keďže Changchun je od Pekingu vzdialený 1000km museli sme rozmýšľať aj nad cestou tam. Keďže lietadlo stálo skoro toľko ako z Európy do Číny rozhodli sme sa pre vlak. Lístky na rýchlovlak sa však nedali kúpiť bez dokladov, takže sme sa spoľahli (ja trochu s obavami) na ich kúpu priamo po príchode.

Pozn. Od počiatku sme náš výlet brali nielen ako postupnosť cestovanie-beh-cestovanie, ale plánovali sme byť v Číne trochu dlhšie.

Ďalšou vecou, ktorú bolo nutné vybaviť, boli víza. Keďže sme už mali zapletené letenky, ich získanie nám trvalo týždeň a neboli s tým žiadne problémy.


Niekoľko týždňov pred odchodom sme sa stretli s Petrom Čaplickým, ktorý žije už niekoľko rokov v Číne a dokonca aj študoval v Changchune. Dal nám niekoľko dobrých rád, ale zároveň nás ešte trošku zneistil, keď vyhlásil, že letíme s nejakou treťotriednou spoločnosťou (Aerosvit). Okrem toho nám povedal, že lístky na vlak, vzhľadom na množstvo cestujúcich, sa tam väčšinou nedajú kúpiť v deň odchodu.
Aj na základe týchto okolností som sa, s blížiacim sa termínom odchodu, cítil zvláštne, neisto. Na jednej strane som sa tešil na novú krajinu, inú kultúru, ľudí. Na druhej strane som mal obavy - aby som neochorel (poistka), ako telo zvládne inú stravu, ako budeme cestovať, ...
Do svojho okolia som však svoju neistotu a obavy neprenášal a tváril som sa, čo sa týkalo Číny, suverénne.

Pokračovanie bude :-)