Výlet do Číny VI. - V centre metropoly

Robo pod horským slnkom

Je nedeľa, pol desiatej večer a my čakáme na vlak v preplnenej čakárni. Zrazu nás volá poverený zamestnanec a posiela koridorom, v ktorom je už snáď 500 ľudí, k vlaku. Nočný ležadlový vlak z Changchunu do Bejingu má 20 vozňov. Sú spojené tak, že vždy dva vozne sú priechodné. Po vstupe do vozňa nás privíta príjemná hudba. Vozeň sa takmer okamžite zaplní do polovice. Cestujúci sa po chvíli pousádzajú na svojich posteliach. Na rozdiel od našich vagónov, to nie sú klasické kupečka oddelené dverami, ale iba rady posteli.

Robo si vyberá miesto pod horským slnkom (asi 40cm pod stropom), isto preto, lebo sa rád vo vlaku opaľuje.

Ja ako najstarší z expedície ležím dole a Peťovi ostáva miesto v prostriedku. Vlak sa pohýňa o pol jedenástej. Asi o pol hodiny zastavuje na stanici, kde sa plní aj druhá polovica vozňa. Potom hudba stíchne, svetla zhasnú a ideme spať.

Vo vlaku je kľud (v každom vagóne je aj jeden policajt) a tak spím do prvej zastávky. Vlak zastaví až do pol šiestej. To je však už vo vagóne čulý ruch. Ľudia korzujú hore-dole. Niečo po siedmej sme v Bejingu.

V podchode pod stanicou si kupujeme mapu. Ešte v Žiline sme si od Peťa Čaplického zistili meno hutongu, v ktorom chceme bývať, a tak nám ho predajca mapy rovno označí. Je to v centre len asi 2 km od železničnej stanice. Poučení prvým príchodom do Bejingu ideme hneď zmeniť peniaze. Posielame tam Peťa. Keďže banka sa otvára o 9, musíme počkať. Po výmene peňazí sa vydávame na cestu k hutongu ... Preplietame sa s báglami na chrbtoch rušnými ulicami. Cestou vidíme bohatstvo a aj chudobu Číny (protiklady sú tu na každom kroku). Na jednej ulici sú predajne aut najvychýrenejších značiek od Ferari, cez Lamborghini, Bugati po Masserati. Hneď opodiaľ je ulička asi meter široká, v ktorej je vonku rozvešané prádlo, leží tam starý bicykel. Bejing rastie a modernizuje sa veľmi rýchlo a preto sa búrajú staré štvrte, hutongy, a miesto nich sa stavajú moderné budovy. Po asi hodinke chôdze sa nám podľa mapy zdá, že sme už blízko, ale náš hutong nemôžeme nájsť. Skúšame sa pýtať okoloidúcich, hlavne mladých, lebo Rebeca nám povedala, že každý sa učí anglicky. Málokto však vie, alebo chce po anglicky hovoriť. Nakoniec nám jeden chlapec ukáže uličku, nad ktorou je meno nášho hutongu. Vchádzame do úzkej uličky - tak na jeden a pol auta - po niekoľkých krokoch nám do očí udrie nápis Hostel ... Hurá,  sme tu (ako sme neskôr zistili, hutong sme našli dobre, ale vošli sme doň z druhej strany a hostel, v ktorom sme mali bývať bol tiež z druhej strany). Rýchlo sa ubytujeme. Za trojposteľovú miestnosť bez okien sme zaplatili okolo 300juanov, čo bolo asi 35€. Objednávame si na večer návštevu cirkusu s čínskymi artistami a na zajtra výlet na Čínsky múr.

Po rýchlom obede sa vydávame do mesta. Našim cieľom je námestie Tian-an-men. Keďže máme mapu, ideme pomerne naisto. V tom, že ideme správne nás utvrdzuje zväčšujúci sa dav idúci rovnakým smerom. Vonku je jasno, teplo, bez typickej inverzie, takže všade je plno. Námestie je ohradené zábradlím, aby niekomu ani nenapadlo urobiť to, čo pri pokuse o revolúciu študentov pred asi 25 rokmi. Všade je plno vojakov, pred vstupom na námestie sa prechádza kontrolnými bodmi so skenermi batožiny. Námestie je veľmi veľké. V strede je mauzóleum Mao-ce-tunga. Pred ním na asi 40m x 10m veľkej LCD obrazovke beží nekonečný film o úspechoch Číny. Chodíme po námestí, pozorujeme okolie.

Pečieme, jeme a pijeme

Máme však veľký hlad - žalúdky máme roztiahnuté z minulého týždňa - tak ideme naspäť k hostelu. Na okraji hutongu vchádzame do malej reštaurácie a objednávame si niečo, čo predavač doporučuje s rukami nad hlavou (ako rohy) a zvukmi mé, mé. Po chvíli zisťujeme, že sme si objednali pečené jahňacie stehno. Pečieme si ho však sami na stole. Je vynikajúce. Zapíjame ho pivom. 

Bohužiaľ si to však nemôžeme vychutnávať veľmi dlho, lebo čas nestojí a my ideme do cirkusu.

Cestu do cirkusu trvá asi 20 min. Všade je plno aut a šofér dodávky, ktorou ideme, sa šikovne preplieta medzi nimi. Peťo počíta každú sekundu. Po jahňacine hojne zapíjanej pivom nestihol dôležitú činnosť a tak, keď zastavíme pred cirkusom, vybieha z auta a nedbajúc na krik ochranky, vbieha do vnútra. Po jeho víťazoslávnom návrate nám šofér dá lístky a na naše prekvapenie aj peniaze s vizitkou hostela na spiatočnú cestu - máme si vziať taxík a ukázať vizitku. Pri vstupe nás potom ochranka víta s potmehúdskym úsmevom. Cirkus alebo divadlo sa pomaly zapĺňa. Sú tu väčšinou cudzinci, ktorí chcú vidieť na vlastné oči, čo dokážu malí Číňania. Predstavenie trvá len asi hodinu, ale výkony detí sú neuveriteľné. Robia premety, saltá, kotrmelce, skáču, držia sa ... Pri odchode si preto kupujeme CD so záznamom ich vystúpenia - až doma zisťujem, že na CD je podobné vystúpenie, ale s dospelými artistami. Fotíme sa s malými umelcami a následne ideme hľadať taxík. Na ulici je už tma. Pred divadlom sa nám ponúkajú drožkári, ale ich cena je pre nás privysoká. Nájdeme si preto taxík, ktorému chceme dať všetky peniaze od šoféra. Na naše prekvapenie si ich taxikár nevzal, ale zapol taxameter. Zaujímave je, že okrem ceny za kilometer sa v Bejingu platí aj cena za státie. Ak teda stojí taxík na križovatke na červenú, taxameter sa veselo točí. Ak je poriadna zápcha, taxíkom netreba cestovať. Naša cesta k hutongu však netrvá dlho a peniaze od šoféra nám stačia. Ešte aj zvýšia.

Po príchode k hutongu ideme ešte na jedno, dve pivá k "mé" a hajde do postele. Ráno nás čaká výlet na Čínsky múr.

Pokračovanie bude :-)

Toto je časť VI. z X.

Výlet do Číny V. - Mesto posledného cisára

Keďže preteky boli hneď na tretí deň nášho pobytu v Číne, mali sme pred sebou ešte celý týždeň. Už pri plánovaní cesty sme sa rozhodli, že zostaneme v Changchune do nedele a potom budeme v Bejingu.

S odstupom času môžem konštatovať, že polmaratón dopadol veľmi dobre, aj keď priamo na mieste sme boli trochu smutní. Robo z toho, že mu o chlp ušlo tretie miesto a ja zase z času, ktorý bol len 7 sekúnd za osobákom (aj keď pred pretekmi by som ho bral).

Peťo predvádza svoje schopnosti v hre na fujaru primátorovi

Po pretekoch večer usporiadali organizátori v hoteli slávnostnú recepciu. Zúčastnili sa jej všetci hostia z družobných miest - asi 10 miest z celého sveta. Na recepciu prišiel aj primátor 7,5 miliónového mesta Changchun a veľa iných hostí. Peter ako zástupca mesta odovzdal primátorovi dar - malú fujaru.

Po príhovoroch nasledovalo občerstvenie formou švédskych stolov. Recepcia, aspoň jej oficiálna časť. trvala asi 2 hodiny. Potom tam zostalo len zdravé jadro - Novozélanďania a my. Družbu sme utužovali ešte dlho do noci.

Ďalším bodom programu, ktorý pre nás naši hostitelia pripravili, bola návšteva paláca, v ktorom žil posledný čínsky cisár Pchu-i. Palác alebo lepšie povedané, malé mesto, sa nachádza priamo v Changchune - jasné, že asi polhodiny cesty od nášho hotela :-) . Videli sme miesta, kde žil cisár so svojimi manželkami a služobníctvom počas vlády Japoncov nad Mandžuskom v rokoch 1932-1945. "Mesto" bolo postavené po vzore Zakázaného mesta, kde žili čínski cisári.

V Changchune sme navštívili aj jedno z najväčších múzeí, v ktorom sa nachádzajú sochy od výmyslu sveta. V Changchune sa každoročne koná sochárske sympózium, na ktorom sa zúčastnili aj Žilinskí sochári. Účastníci sympózia tvoria rôzne artefakty, ktoré sú potom umiestnené buď na voľnej ploche alebo v halách múzea. Múzeum je také veľké, že sme sa po ňom prevážali na elektrobuse.

Naše sprievodkyne Rebeca a Klis nás zaviedli aj do jedného veľkého marketu. No, bol to síce trh, ale bol veľmi veľký, pre našinca je ťažké si predstaviť toľko stánkov pod jednou strechou. Boli sme tam iba asi hodinu, prebehli sme iba hlavné uličky a hlavne sme sa báli, aby sme tam kdesi nezablúdili. To množstvo tovaru bolo neuveriteľné.
Zaujímavé bolo, že keď tam bola nejaká figurína, nemala čínske črty.
Kúpili sme tam nejaké drobnosti domov, ale hlavné nakupovanie suvenírov sme si nechali na Bejing.

Posledný deň - nedeľu -  v Changchune sme strávili na druhom najväčšom námestí na svete (v Číne je všetko naj - najväčšie námestie je Tien-an-men v Bejingu). Námestie je štvoruholník asi 400x400 metrov. Na každej strane je jedno veľké súsošie znázorňujúce 4 ročné obdobia.
V čase, kedˇ sme tam boli my, bolo námestie plné ľudí - detí aj dospelých - ktorí púšťali šarkany. Videli sme rôzne veľké šarkany, niektoré lietali iba niekoľko metrov nad zemou a iné, ako sme sa dozvedeli od miestnych, boli až 1200m vysoko. Medzi šantiacimi sa nestratili ani Robo s Petrom, ktorým Rebeca s Klis požičali jedného šarkana.


Pozn.
Medzi všetkými tými návštevami sme chodievali na obedy a večere. To, že to nespomínam neznamená, že by sme sa nenajedli, ale, že toho jedla bolo toľko, že už ani neviem, kde aké sme jedli.
Pozn2.

Počasie sa v dňoch po pretekoch trochu zmenilo. Bolo síce jasno, ale väčšia zima a pomerne veterno. Petrovi to však nevadilo a pamätnou sa stala jeho hláška v jedno ráno, keď bolo vonku asi 5 stupňov a Peťo skonštatoval, že: "ešte to je na kraťasy ... šak aj tak iné nemám".

Pred odchodom z Changchunu sme ešte raz išli do parku, kde sa konali preteky. Požičali sme si bicykle a prešli sme po trati behu asi 10km. Keďže bola nedeľa, bolo jasno a ešte pomerne teplo, bolo v parku veľmi veľa ľudí.


Večer pred odchodom (cestovali sme nočným ležadlovým vlakom) sme boli na večeri v jednom podniku s nemeckým názvom. Po príchode sme videli niečo ako švédske stoly, na ktorých bolo plno ovocia, zeleniny, koláčov a aj mäsa, ryže a zemiakov na rôzne spôsoby. Nabrali sme si plné taniere nevediac, čo nás čaká. Po zjedení týchto jedál začali k stolu postupne prichádzať čašníci. Každý mal v rukách nejaké jedlo - špízy, kalamáre a iné morské potvory, pečené jahňacie, kuracie mäso atď. Všetko sme zapíjali pivom, ktoré sme si sami čapovali z asi 3 litrovej nádoby.
Len čo sme niečo dojedli, už nám nakladali ďalšie. Začali sme si robiť srandu, že "už zase ide nepriateľ" (jedlo). Chvíľu sme s nepriateľom držali krok, ale nakoniec nepriateľ zvíťazil, lebo sa votrel do našich radov (jedlo nám začali dávať aj Rebeca a Klis).
Konštatovali sme, že sme sa najedli do zásoby na týždeň dopredu a že sa nám to pred pobytom v Bejingu bude hodiť.

Keďže sa blížil čas nášho odchodu z Changchunu, odviezli nás po tejto večeri na železničnú stanicu. Lístky nám zabezpečili počas týždňa. Posadili nás do čakárne a upozornili zamestnanca železníc, že nás má poslať na konkrétny vlak. Rebeca a Klis sa s nami rozlúčili a na nás čakala druhá, dobrodružnejšia časť cesty.

Pokračovanie bude :-)

Výlet do Číny IV. - I. medzinárodný polmaratón družobných miest

Ráno vstávame skoro, okolo pol siedmej. Robo pred pretekmi neraňajkuje, ale my s Petrom si ideme dať niečo ľahké. Keďže štart behu je o 9.00 ihneď po raňajkách nás vezú do parku. Pred parkom je už relatívne dosť ľudí.Keďže sa počasie, presne  podľa predpovede, zhoršilo - fúka nepríjemný vietor a je aj o dosť chladnejšie - rýchlo sa zaprezentujeme, prezliekame a ideme sa rozbehať. Cestou sa s nami chce odfotiť skupina čínskych bežcov. Majú svoje vlastné klubové zástavy. 
Organizátori medzitým do štartu pripravili kultúrny program na čínsky spôsob - na pódiu sa striedajú skupiny ľudí a spoločne cvičia, tancujú a spievajú. S takýmto spôsobom "zábavy" - spoločným cvičením a spievaním - sme sa v Číne stretávali často.
Konečne sa priblížila deviata hodina a na pódiu sa začali striedať rôzni hostia so svojimi príhovormi. Ešte rýchlo na WC - naozaj rýchlo, lebo to bolo klasické WC na čínsky alebo turecký spôsob bez misy iba s miestom na nohy a dierou v podlahe
Na štarte - nás ako cudzincov postavili úplne dopredu - je asi 300 ľudí. Vpredu asi 30 cudzincov z družobných miest a za nimi asi 250 miestnych.
Poz. Okrem polmaratónu sa bežal aj beh na asi 4 km, kde štartovalo oveľa viac miestnych.
Pred štartom nám Rebeca vravela, že rozhodovať preteky budú rozhodcovia, ktorí rozhodovali OH 2008. Vidíme ich ako stoja s rozpaženými rukami na štartovej čiare a dávajú pozor, aby sme ju náhodou neprekročili - máme na nohách čipy, takže by s tým asi bol problém.

Rozhodcovia zrazu uskakujú a ihneď zaznieva výstrel. Dav sa zbesilo rozbehol. Kým som sa spamätal, z výhodného prvého radu som sa prepadol  niekde do prostriedka poľa bežcov. Robo je niekde vpredu a Peťo zase niekde za mnou. Počas prvého kilometra, keďže všetci ešte majú dosť síl, sa veľmi dopredu neženiem. Aj tak pri pohľade na hodinky neverím vlastným očiam - 3:20. Je to veľmi rýchle, lebo kilometer bol väčšinou do kopca.
Po prvýkrát ma napadne, že to asi nie je dobre zmerané, ale ako to je možné ? Dokonalí Číňania niečo neurobili dokonale ?
Na asi treťom kilometri sa trať zatáča doľava a ja vidím Roba asi tak 300 metrov pred sebou. Bežal sám a snažil sa dobehnúť vedúcu skupinku. Ja sa postupne dostávam tiež viac dopredu a bežím s malej skupine s prvou bežkyňou z Bieloruska. Spolu s nami bežia niekoľkí Číňania. Ich tempo, na rozdiel od nášho, je však veľmi premenlivé. Raz nás obehnú a vzdialia sa a o chvíľu zase spomalia a obehneme my ich. Trať je pomerne členitá, sú to samé kopčeky, nie veľmi vysoké, ale je ich dosť. Na piatom kilometri sme za 17:30. Veľmi rýchle alebo je to kratšie. Keď vydržím, pomyslím si prvýkrát, mohol by to byť osobák.
Od 9 po 12 km tvorí trať slučku. Tam stretávam v protismere najprv Roba. Je predo mnou asi 3 minúty na 6. mieste a bojuje s dvoma bežcami o "bedňu" v našej kategórii "družobných". Pri spiatočnej ceste stretávam zase Peťa. Beží slušne a ešte ma stíha aj pozdraviť. Ja som zatiaľ 7. v kategórii a predo mnou asi tak 100m je bežec z Nového Zélandu. Vyzerá tak na 55, čo ma motivuje, aby som ho dobehol.
Spolu s Bieloruskou sme na 10km za 35:30. Opakujem sa, ale furt to je veľmi rýchle alebo kratšie (to som netušil, čo nás čaká na konci).
Celá trasa je situovaná okolo jazera. Trasa behu je preto samá zákruta. Bohužiaľ je okolo samý kopec.
Bieloruska mi postupne začína utekať. A je tu 15km - 54minút. Od začiatku mierne spomaľujem, ale ešte vždy to vyzerá na výborný čas.  Novozélanďan je stále asi 50m predo mnou, ale postupne ho sťahujem.
Zrazu si uvedomujem, že bežíme po známej trase, na ktorej sme sa boli včera v protismere prebehnúť. Viem, že do cieľa to je asi 6 km a je tam niekoľko tiahlych a niekoľko prudkých výbehov aj zbehov. Na jednom výbehov asi 3km pred cieľom dobieham Novozélanďana. Snaží sa ma v zbehu dobehnúť, ale nepodarí sa mu to a vzdá to. Ja vidím asi 50m pred sebou Bielorusku a snažím sa, aby mi viacej neunikala.
Na jednom z kopcov je zrazu tabuľa 20km. Pozriem na hodinky - 1:13:10. Super, ale asi to je kratšie, myslím si. Viem, že do cieľa to je už iba dole kopcom, tak pridávam a bežím. Bežím a čakám cieľový (štartový) priestor. Po 3 minútach rýchleho behu ho nevidím. Nezbadám ho ani po 4 minútach. Až po 5 minútach zrazu vidím cieľ za poslednou zákrutou. Pridám, ale čas 1:18:44 je o pár sekúnd horší ako môj osobák. Posledný kilometer z kopca za 5:10 rozhodol. Určite mal aspoň 1400m. Asi potrebovali pridať metre, ktoré na začiatku chýbali.
Aj Robovi, ktorý dobehol za 1:11:53, sa neranie trate nezdalo a aj podľa GPS, ktoré mal Novozélanďan, bola trať asi o 300 kratšia. Napriek poslednému kilometru :-)

V cieli čakáme ešte na Petra. Konečne sa objavil v poslednej zákrute. Beží z posledných síl. Už sa neusmeje ani nepozrie keď na neho kričíme a povzbudzujeme ho. Vôbec to nevníma. Nakoniec si však urobil osobák.

Rebeca je po dobehu veľmi spokojná. Robo skončil 4.medzi "družobnými" a 6. celkovo. Ja som bol 6. medzi "družobnými" a asi 20. celkovo. Aj Peťo bol ešte 9. medzi "družobnými".
Ideme sa prezliecť. Rebeca aj ostatní organizátori sa donekonečna pýtajú, či sme OK, či nám nie je zle. Dohodneme sa, že vybehať sa nepôjdeme, lebo by to nepochopili, ako môžeme po polmaratóne ešte ísť behať.

Pridať popis

Po asi pol hodine ideme s Robom na vyhlasovanie víťazov. Na obrovskom pódiu má každý značku, kde sa má postaviť - podľa miesta, na ktorom dobehol. Keďže je pomerne zima, dlho sa tam nezdržíme a po fotke s primátorom ideme do auta.

Okolo je už čulý ruch. Organizátori odstraňujú pútače a stánky a dávajú priestor do pôvodného stavu.

My ideme po dobre vykonanej práci na obed. Klasicky čínsky.

Pokračovanie bude :-)